Ľudmila Macejová: Byť s deťmi, alebo byť deťmi?

Malá Tamarka

Pomerne často pozorujem svoje dieťa - Tamarku, pri rôznych činnostiach a aktivitách bežného života. Pre mňa to predstavuje najúžasnejšie divadlo. Zaujala ma však jedna vec, nad ktorou som sa trochu hlbšie zamyslela. Moju pozornosť pritiahla najmä nevyčerpateľná energia, s ktorou to moje dieťatko všetko robí. 

Vidieť to už hneď ráno po prebudení. Vstáva vždy s úsmevom na perách, plná energie a radosti zo života. Žiadne lenivé pretáčanie sa v posteli so zavretými očami a s dudraním, že už treba vstávať. Z postele uteká k hračkám, pobehuje hore dole, medzitým sa vyzlieka z pyžama, ťahá z perín mňa aj tatika. A to všetko v sprievode veselého štebotania o všeličom možnom. Znova, nie je ako my, keď sa ledva došuchceme do kúpeľne a horko-ťažko sa so zavretými očami dovlečieme do kuchyne, kde naslepo pripravujeme raňajky.

Nezriedka sa zamýšľam nad tým, odkiaľ pramení tá detská neutíchateľná energia, tá neukojiteľná zvedavosť a túžba všetko spoznať, prijať, naučiť sa... Pre mňa osobne je to až zázračné a ťažko pochopiteľné. Akoby nadpozemské. Čo tie naše ratolesti ženie neustále vpred? Čo im dáva tú intenzívnu silu na skúmanie svojho okolia? A vlastne kde a kedy sa to zlomí? Že aj z nich sa stanú unavení, znudení, prokrastinujúci dospeláci, ktorí majú pocit, že už všetko vedia a všade boli a máločo ich nadchne. Že budú ako my. Je to tou povestnou detskou bezstarostnosťou, keď si žijú v sladkej nevedomosti o náročnosti života a sveta? Priveľa otázok a primálo odpovedí... A čo ak sú odpoveďou samotné deti? Veď práve ony majú jedinečnú schopnosť vtiahnuť nás do svojho sveta a aspoň trochu poodhaliť tie skryté tajomstvá ich činorodosti a odpútať sa od bežných starostí.

Znova sa presviedčam o tom, že deti sú nevyčerpateľnou studnicou... Čoho? Všetkého! Sily, energie, elánu, radosti, poznania... Znova si overujem pravdivosť tvrdenia, že nie my učíme deti, ale oni nás. Práve od nich sa naučíme ako žiť. Preto sa rada nechávam strhnúť do sveta svojej dcérky, v ktorom sa aj ja nakazím jej horlivou energiou a spolu spoznávame svet v iných rozmeroch.

Na záver len krátky odkaz: nebojme sa byť s deťmi a hlavne nebojme sa byť deťmi!

Autorka článku: Ľudmila Macejová