Ako sa dá aj to "nepredstaviteľné" zvládnuť (Môj príbeh)

Dnes vám prinášame hneď dva články a nie hocijaké :) Sú to osobné príbehy dvoch mamičiek, ktoré majú jednu vec spoločnú - aj keď ich štart s bábätkom nebol podľa ich predstáv a všetko, čo sa mohlo pokaziť, sa pokazilo, nič to v konečnom dôsledku nezavážilo! Ako to? Lebo napriek všetkým sklamaniam či problémom, mali odvahu a odhodlanie nevzdať to. Nech je to povzbudením aj pre vás, ktoré možno práve teraz prežívate to isté: Aj keď to vyzerá akokoľvek "beznádejne", NEBOJTE SA! Dá sa v tom všetkom zvíťaziť ;) Prajeme príjemné čítanie :)

Ľudmila Macejová: NAŠA CESTA

Priznávam. Naozaj neviem, ako začať rozprávanie o našej ceste ku kontaktnému rodičovstvu a vzťahovej výchove. Nakoniec som sa rozhodla, že vynechám dlhé úvodné reči a pustím sa rovno do toho.

Prípravu na príchod nášho pokladu sme spolu s manželom poňali zodpovedne a starostlivo sme všetky „potrebné“ veci zabezpečovali už počas tehotenstva. Medzi výbavou tak okrem iného nechýbal fakt krásny (a neskutočne drahý!) kočík, roztomilá postieľka, vraj nutný monitor dychu, perinky a zavinovačky a tak ďalej. Takisto sme sa pripravovali na krásny prirodzený pôrod, navštevovala som predpôrodnú prípravu v pôrodnici a v podstate sme sa veľmi tešili na prevtelenie našej lásky v podobe maličkého života.

No... Len viete, ako to býva, človek mieni a osud mení. Pôrod skončil akútnou sekciou, čiže sa mi pekne krásne rozplynul sen o prirodzenom pôrode a zvlášť o prvom kontakte s bábätkom. Maličkú mi prvýkrát priniesli ukázať od dverí izby na pár sekúnd. Ďalší kontakt s mojou princeznou bol už v nemocničnej posteli, avšak pre veľké bolesti som sa k nej ani nedokázala otočiť, len som ju pozorovala, spokojne podriemkavala. Po preložení z pooperačnej izby mi „laktačná poradkyňa“ prišla pomôcť s priložením drobčeka na prsník. Jej slová ma však zamrazili. Vraj s takými malými prsiami a bradavkami dojčiť určite nebudem. Nevzdávala som sa a maličkú som sa snažila prikladať vždy, keď mi ju doniesli. O starostlivosti „rooming in“ som mohla po sekcii zatiaľ len snívať, mala som dosť problémov sama so sebou a hlavne s neznesiteľnou bolesťou rany. Moja Tamarka sa narodila v piatok večer, takže prvé vyšetrenia ju čakali v pondelok ráno. Po nich prišla detská lekárka s úžasnými správami. Moje dievčatko je úplne v poriadku a blahoželajú mi k rozbehnutiu laktácie. Táto radosť však netrvala dlho. Na obed prišla ošetrujúca lekárka s tým, že mám veľmi silný zápal v brušnej dutine (preto stále tá neznesiteľná bolesť) a nasadila mi intenzívnu liečbu antibiotikami. Najhoršou správou však pre mňa bol zákaz dojčiť a kŕmenie umelým mliekom z fľaše. Vtedy som sa prvýkrát po pôrode rozplakala, ale fakt veľmi. Sestričky mali problém upokojiť ma. Netušila som, čo robiť v tejto situácii. Nevyšiel mi pôrod, nevyšiel mi prvý kontakt s bábätkom a nevychádzalo mi ani dojčenie. Nestratila som však všetku nádej a v snahe udržať laktáciu som začala mlieko odsávať a vylievať. Lenže to nebolo také jednoduché. Tamarku mi nenosili, lebo som bola takmer stále napojená na infúziu a odsávanie bolo bolestivé, keďže z tých stresov, nervov a zlého psychického rozpoloženia, som nedokázala vyžmýkať ani kvapku. Zachránila ma však kamarátka jednou vetou: ak môžu dojčiť adoptívne matky, ktoré nikdy neboli tehotné a nerodili, prečo by si nemohla ty, ktorá máš krásne a zdravé dieťa. Vtedy sa vo mne čosi obrátilo, nazbierala som všetky skryté sily a odhodlanie a bojovala. Bojovala o mlieko, o dieťa, o vyzdravenie. Nakoniec všetko dobre dopadlo a domov sme odchádzali s tým, že dieťa je plne dojčené.

Doma sme pekne fungovali až do doby, keď sa ukázali následky odsávania naprázdno. Hlboké ragády začali veľmi krvácať a ja som okamžite vyhľadala pomoc laktačnej poradkyne. Tá mi okrem iného ukázala šatkovanie. Hneď som si kúpila šatku, naviazala svoju Tamarku, ktorej sa to veľmi páčilo a spokojne spinkala. Nezabudla som sa odfotiť a poslať fotku starým rodičom, veď sa treba pochváliť, ako pekne nám to ide s bábätkom. To ale bola veľká chyba. Zo všetkých strán sa na mňa vrhala kritika, ako veľmi škodím dieťatku aj sebe. Navyše bola dcérka veľmi plačlivé a nespokojné bábätko, málo a zle spala, stále si vyžadovala dojčenie a nosenie, ja som bola spolu s manželom veľmi unavená, podráždená, frustrovaná zo všetkého. Pod tlakom okolia som prestala nosiť a naozaj sme sa neskutočne trápili. Všetky bežné aktivity boli pre mňa nedosiahnuteľné, v kočíku vrieskala ako o život, takže nehrozili ani len prechádzky. Vôbec nikam sme s malou nechodili.

Ale pozor, prišla zmena. Napriek veľkým obavám som sa vybrala na podporné stretnutie dojčiacich matiek v rámci svetového týždňa dojčenia, keď mala Tamarka necelých 6 mesiacov. A tam sa mi otvorili oči. Pochopila som, že dojčiť a nosiť je úplne normálne a že to veľmi uľahčuje život s malým dieťatkom. Vzchopila som sa a začala fakt aktívne a intenzívne nosiť. Všade, doma aj vonku. A zmenil sa nám život. Z môjho uplakaného a nespokojného dievčatka sa zrazu stalo usmievavé a spokojné dieťa. Ani som netušila, že je taká kontaktná a tak sa jej to zapáči. Otvorilo sa nám toľko možností. Začali sme chodiť na výlety, návštevy, prechádzky, konečne sa poriadne vyspala. Vlastne cez deň spí v nosiči stále, a to má už rok a pol. Postupne som aj vyskúšala viaceré šatky, nosiče, ring slingy, spoznala nosiacu komunitu v Prešove, zoznámila sa s fakt skvelými mamičkami. Bez nosenia si svoj život už ani neviem predstaviť.

Stále sme sa však trápili v noci. Veľmi ma unavovalo časté vstávanie, dojčenie a nekončené uspávanie. Po preložení do postieľky sa tá moja potvorka takmer vždy zobudila a celý kolobeh sa opakoval. Spávala som veľmi málo, samozrejme, unavovalo ma to, bývala som preto nervózna, podráždená, nespokojná. Ale aj v tomto smere nastal obrat. Tamarka dostala vo veku 8. mesiacov kiahne. Mala vysoké horúčky, celé telo obsypané pupencami a hlavne veľký problém spať aj napriek silnej únave. S manželom sme sa striedali po 2 hodinách a nonstop ju hojdali v nosiči. Jedine takto dokázala spať. Asi v tretiu noc, keď som ju dojčila na gauči a odpadávala od únavy, som si s ňou na ten gauč počas dojčenia ľahla, že len oddýchnem. Jasné, že som zaspala a ona so mnou! To bola hotová spása. Spoločné spanie. Konečne som sa poriadne vyspala. Tancovala som od radosti. Tak sme začali spolu spávať všetci traja, trvá to stále a je to úžasné. Všetci sme dobre vyspatí.

Nie nadarmo sa hovorí, že všetko zlé je na niečo dobré. Na nás to veľmi dobre sedí. Od kedy sa nosíme a spíme spoločne, sa v našom živote veľmi veľa zmenilo. Tým, že zmizla únava, sme k sebe oveľa milší, ústretovejší, celkovo takí spokojnejší. Užívame si rodinný život, už to nie je trápenie ako na začiatku. Podstatným spôsobom sa nám zlepšili vzťahy. Do každej svojej činnosti sa snažíme vniesť čo najviac lásky, lebo tá je zo všetkého najdôležitejšia. Kde je láska, je všetko. Aj zdravie, o ktorom sa hovorí, že je najcennejšie. Aj s odstupom času hodnotím náš prerod veľmi pozitívne. Je tiež nádherne vidieť, ako sa tá láska šíri ďalej. Tamarka už teraz vie, že na boliestku treba hlavne božtek, že všetky bábiky treba dojčiť, pohojdať, pritúliť, že sa veľa objímame, že sme tu stále pre ňu za každých okolností, že nám môže veriť. Som presvedčená o tom, že jej dávam týmto veľmi dobrý základ do života. Chcem veriť, že aj takýmto spôsobom môžeme zmeniť nevľúdny svet. Že vychováme „novú“ generáciu, ktorá bude šíriť lásku a dobro ďalej. Je to veľmi potrebné pre tento svet. Preto sa nebojte, milujte svoje deti a dávajte im to čo najviac pocítiť. Dostali ste úžasný dar v podobe nového života, tak s ním naložte čo najlepšie. 

Zuzana Mitaľová:  

AKO SOM SA STALA MAMOU... ALEBO AKO SOM ZMENILA NÁZOR :)

 

Dlho som premýšľala ako vyjadriť svoje dojmy z tehotenstva a prvých mesiacov nášho Janka medzi nami. Kam napísať, aby som nebola súdená za „správne“, „nesprávne“ názory, alebo označená ako ďalšia BIO matka :) Myslím, že som našla miesto kam patrí týchto zopár viet a verím, že ma za ne neodsúdite.

Počas tehotenstva som nemala priestor zamýšľať sa nad tým, ako to bude, keď dieťatko bude reálne von z môjho bruška. Áno – ako každá mamina som nakupovala, zabezpečila výbavičku, kočiar, vysielačky, postieľku, hniezdo, perinky, cumeľ, fľašu, ohrievač na fľaše, sterilizátor (veď ak nepôjde dojčiť – dostane umelé mliečko – nebudem sa trápiť...)  – to všetko predsa „potrebujem“. Neriešila som dojčenie, spoločné spanie, nosenie... Zaoberala som sa skôr materiálnou stránkou. Pravdepodobne to vyplynulo aj zo samotného priebehu tehotenstva, ktoré nebolo práve ideálne. 9 mesiacov som strávila v domácom prostredí (keď nespomeniem 3 pobyty v nemocnici). Vlastne sme sa celých 9 mesiacov sústreďovali napôrod – to bol náš cieľ :) Čo bude potom? Veď predsa krásne usmiate bábätko ako z reklamy na plienky :) Realita však bola iná...

Zmena prvá: DOJČENIE...

Janko sa narodil v 37 týždni tehotenstva (22.06.2016). 48 cm uzlík, tmavovlasý, modrooký. Domov sme prišli po piatich dňoch a začal sa kolotoč. Dojčil sa na požiadanie – nie podľa hodiniek. Na požiadanie však znamenalo dojčiť sa takmer hodinu, následne si dať pol hodinky pauzu a znova byť prisatý takmer hodinu. Prvé dva mesiace boli nesmierne vyčerpávajúce – dojčila som v sede a bolesti chrbta nastupovali pravidelne. Ale chcela som mu dať to najlepšie čo sa dalo – materské mlieko. Ja, ktorá som pred jeho narodením povedala, že sa týrať dojčením nemienim, som zmenila názor. Neviem čo ma k tomu viedlo... Možno zopár článkov o rozvoji CNS, o vplyve dojčenia na zdravie a možných následkoch podávania umelého mlieka. A tiež vzor – moja sestra, ktorá to mala s dieťatkom podobne náročné. Vydržala som teda tieto dni strávené výlučne sedením a dojčením. Nastal však september a štvormesačný štrajk. Janík sa odmietol prisávať, dokázal sa najesť len v spánku. To v praxi znamenalo dostať ho do spánkovej fázy cca každé dve hodiny. Väčšinou to šlo skákaním na fit lopte. Štyri mesiace boja... Okolie ma tlačilo do ukončenia dojčenia. Preplakala som veľa dní aj JA, aj JANKO. Manžel si to odtrpel s nami. Ale podporil nás. Nezlomili sme sa, aj keď zopárkrát fľaša skončila v jeho puse – odmietol ju. Čo Vám poviem, BIO dieťa :) Po Vianociach sa začal prisávať na prsník sám aj v bdelom stave. Postupne sme si našli polohy na dojčenie, momentálne aj krkolomné. Ale musím povedať, že až teraz, keď je väčší, si vychutnávam ten pocit – DOJČÍM aj ja :) Keď mi vyťahuje tričko a kričí MŇAM – neskutočný pocit :) (poznámka: dojčenie by sme nezvládli bez laktačnej poradkyne, ktorá bola veľakrát psychickou oporou a barličkou v núdzi, vždy na telefóne – ďakujem Daška).

Zmena druhá: NOSENIE...

No... Keď som zopárkrát videla v meste ženy so šatkami a detičkami, myslela som si, že sú to ženy klanu HARÉ KRIŠNA :) Teraz sa verejne priznám – ako krstná mama som kúpila krsniatku nosítko – „vysítko“. Snáď ma ospravedlní, že som mala 26 rokov a netušila som čo je ergonomický nosič a čo nie :) Jednoducho sa mi páčila jeho farba v obchode. Nosenie k nám prišlo tak, že sme ho odkukali od sestry, ktorá má o tri mesiace staršieho chlapčeka. Keďže Janko pravidelne každú noc plakal od pol tretej do pol piatej rána, zaobstarali sme si ergonomický nosič a prechádzali sa pri otvorenom okne každú noc. A potom prišla na rad šatka :) Prvé viazanie nebolo ideálne. Kríž s kapsou von sme si postupne nacvičili a nosili a nosili... A nosíme sa dodnes. Teraz mám aj ja svoj „HARÉ KRIŠNA“ komínok šatiek a stávam sa malým závislákom v tomto smere. Janík síce momentálne uprednostňuje pokusy a pohyb na vlastných nôžkach, ale verím, že fáza – MAMKA, BOLIA MA NÔŽKY – ešte príde a ja si nosenie vychutnám.

Zmena tretia: SPOLOČNÉ SPANIE...

Prvé dni spal Janko v postieľke, na boku, v perinke (presne podľa predpisu z nemocnice!)... Neznášal perinku! Vždy nohy vykopal, ruky vytiahol a spal ako „veľkáč“. Do postele sa k nám„nasťahoval“ súbežne so zmenou polohy pri nočnom dojčení. Prvé noci sme sa báli, aby sme mu neublížili. Každú chvíľku sme ho kontrolovali, či je v poriadku, či dýcha, či ho neobmedzujeme... Momentálne on, so svojimi 76cm, obmedzuje nás v zmysle – zaberiem každý kúsok postele rodičia moji :) Ale je to krásny pocit, keď sa zobudíte s tými malými nôžkami na chrbte (aj manžel to statočne tvrdí :) ).

Čo na záver? Zmenila som názor v týchto troch podstatných bodoch. Zmenila som ho prirodzene, bez nátlaku, bez podliehania trendom. Prispôsobili sme sa len potrebám a pocitom toho malého chlapčeka v našej posteli. O všetkom sme debatovali spoločne s partnerom. Je to naše rozhodnutie a pojem vzťahová výchova sme si osvojili do bežného slovníka. Mamám trápiacim sa s dojčením chcem odkázať – VYDRŽTE! Štrajk je pominuteľný a príde zaslúžená odmena. Nemôžem opomenúť nosenie – veľmi nám pri štrajku pomohlo. Hlavne mne – maminke – najmä psychicky (nevraviac o tom, že sme pri ňom spálili zopár kalórii :)). Tak teda: „Noseniu, dojčeniu a spoločnému spaniu ZDAR priatelia :) “.

P.S.: Týmto nechcem odsudzovať nikoho, kto svoje dieťatko nedojčí, nenosí, alebo s ním spoločne nespí. Každý sa rozhoduje na základe svojich možností, okolností a potrieb dieťatka. A každý činí ako najlepšie vie :)