"Som pokojný a tichý, ako dieťa v matkinom náručí." Žalm 131,2

Dnes mám pre Vás jeden (obyčajný) príbeh, ktorý sa v rôznych variáciách a obmenách opakuje u nás už niekoľko mesiacov :) Aby sa mi podarilo zachytiť ten správny odtieň tohto dramatického a často aj divadelného predstavenia, pomôžem si trochu hudobnou vedou (ktorá mi je mimochodom tiež veľmi blízka) a zasadím ho do určitých častí :) Usaďte sa, urobte si pohodlie a dajte si kávičku :) Príbeh začína ;)



Predohra

Konečne po niekoľkých daždivých a sychravých dňoch vykuklo slnko, a tak sme sa s Matejom vybrali poobede von na prechádzku - ja peši, on popri mne na detskej motorke. V konečnom dôsledku išlo o poriadnu štreku, keďže Matej našiel odvahu a záujem spoznávať ďalšie nepoznané zákutia a miesta nášho sídliska. Kým sme sa vrátili späť do známeho prostredia neďaleko nášho bytu, bolo vidieť, že drobec má dosť a "funguje" už len na svojej rezerve.


Prvé dejstvo

Začalo to nenápadne, tak zľahka... Ale "vycvičený" rodič už dokáže zachytiť tie nuansy, prvé signály, ktoré napovedajú, že sa niečo začne diať... Hmm, bolo to jasné... Blížilo sa to pomaly, ale isto... Začala som hlbšie dýchať... 

Najprv Matej zvolil "len tak mimochodom" zdržiavaciu stratégiu - na svojej motorke sa začal pohybovať smerom dopredu, potom dozadu, otočka, malý okruh a znova - dopredu, dozadu... Stále na jednom mieste.

Uplynulo asi 10 minút a ja dýcham hlbšie a hlbšie...

Sklonila som sa k Matejovi a prihovorila sa mu: "Matejko, poď. Pôjdeme ďalej, za chvíľu budeme doma..." Bum!!! To bol ten správny impulz! V tom momente sa Matej postavil, na plné pľúca začal vrieskať na celú ulicu "NIE - NIE!!!!" a trieskať motorkou o rozbitý chodník (len podotýkam, že nie je naša, len požičaná, a máme ju v pláne vrátiť celú pôvodným majiteľom). Po mojom zachytení motorky, aby s ňou ďalej netrieskal a pokojným oslovením: "Matejko, nemôžeš..." sa dostal do druhej fázy, kedy hodil motorku o zem, začal vrieskať ešte viac, dupať nohami, hádzať sa o zem a váľať po špinavom rozbitom chodníku. V tom momente zhasla akákoľvek snaha o nejakú komunikáciu, keďže každý môj pokus zvyšoval dramatickosť výjavu. "No nič, " - povedala som si, "počkáme..."


Medzihra

... uplynulo (asi) ďalších 10 - 15 minút a ja som stále dýchala čoraz hlbšie a hlbšie. "Pokoj, pokoj..." - hovorila som si...



Druhé dejstvo

Nie, nestála som pasívne. Skúšala som mu navrhnúť, že ho vezmem, keď je unavený. Ale razantne to odmietol. Využila som aj "fintu", že som vzala motorku do rúk so slovami "Tak ja idem... Papa. Ideš so mnou?" a pomalým krokom som sa vybrala smerom k nášmu bývaniu... Hmm, nepomohlo... 

Za ten čas stihla jedna staršia pani vyvenčiť svojho psa (keď vyšla von, bolo v tom najlepšom prvé dejstvo) a cestou späť s úsmevom poznamenala: "Ten má ale výdrž!" A ja na to: "Uhm, veď má po kom." (podľa mojej mamy som vraj bola horšia).

Keďže sme sa pomaly dostávali do záverečného finále, uplakaný, špinavý a mokrý Matej (vďaka Bohu za gumené oblečenie) sa so zlosťou približoval ku mne. A aby mi dal najavo, čo si o tom všetkom myslí, schytil motorku a opäť ju tresol o zem. Potom sa ako veľký nešťastník zvalil hneď vedľa nej...



Finále

Rozhodla som sa to "vziať do svojich rúk". Poutierala som celého Mateja vlhčenými obrúskami a zotrela z neho tú najväčšiu špinu. Rozopla som si nosič na mojom páse, ktorý stále pre istotu (a takéto prípady) beriem so sebou. Zdvihla som zaplakaného Mateja, už len mierne protestujúceho z posledných síl a začala ho dávať do nosiča...

A vtedy to prišlo... V okamihu sekundy sa z neho stal tichý a pokojný chlapec v mojom náručí, ktorého som už bez hnevu, kriku a vzpierania odniesla domov. V momente, ako som dozapínala nosič, som cítila, ako sa celé jeho telo uvoľnilo a on si oprel hlávku o môj hrudník. Bez slova sa ku mne pritúlil...



Coda

Prišlo zmierenie... Nie len pre neho, ale aj pre mňa. A okolo nás (a bolo to bytostne cítiť) sa rozhostila atmosféra príjemného a pokojného ticha. Aby som to vedela presnejšie vystihnúť, pomôžem si jedným príbehom zo Starého zákona o prorokovi Eliášovi, ktorý sa zo strachu ukryl v jaskyni pred zlou kráľovnou Jezabel a prosil Boha, aby si vzal jeho život. Ako to dopadlo? "On mu povedal: „Vyjdi a postav sa na vrchu pred Pána!“ Práve prechádzal Pán. Pred Pánom išiel vietor, veľký a prudký, ktorý trhá vrchy a láme skaly. Ale Pán nebol vo vetre. Po vetre zemetrasenie, ale Pán nebol v zemetrasení. Po zemetrasení oheň, ale Pán nebol v ohni. A po ohni tichý, lahodný šum. Keď to Eliáš počul, zahalil si tvár plášťom, vyšiel a zastal pri vchode do jaskyne. Vtom prehovoril k nemu akýsi hlas a pýtal sa: „Čo tu robíš, Eliáš?“ (1. kniha Kráľov 19, 11 - 13)



Zmierenie... Ako tichý a lahodný šum... Ovocie, ktoré prináša objatie, náruč... Prejav, že "ťa prijímam takého, aký si, napriek hnevu, zlosti a neporozumeniu... A ty mi tým dávaš najavo to isté."

Čo tým všetkým chcem povedať? Nebojte sa brať svoje deti do náručia, aj keď sa hnevajú, majú zlosť a vy na ne zase nervy. Je to prejav lásky, ktorý "nič" nestojí a obom stranám viac dáva, ako berie. A naozaj zakúsite, aké to je byť "pokojný a tichý, ako dieťa v matkinom náručí." (Žalm 131,2) až natoľko, že okolo seba budete cítiť "tichý a lahodný šum" (1 Kr 19,12).



Do nosenia priatelia ;)

Komentáre

  1. Opäť nádherný článok Katka plný emócií zo života aký skutočne je. Som vďačná, keď si môžem vždy niečo nové od teba prečítať. Eva T.

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky