Nosené deti sú "iné"
"Ó, naozaj? A v čom?" To je možno jedna z otázok, ktorú dostanete následne po tomto tvrdení :) A na druhej strane si myslím, že opodstatnene :) Veď v čom sú nenosené deti "horšie"? Chýba im niečo? Sú svojimi rodičmi za to "menej" milované?
Musím sa priznať, že úplne objektívne sa k tomu neviem vyjadriť. Zatiaľ mám len jedno dieťa a aj to som takmer od narodenia nosila. Ale oslovila som mamičky, ktoré majú detí viac a k noseniu "zahoreli" až pri tom "poslednom" (zatiaľ :) ). Preto som sa obrátila na ne a položila im otázku: "Vidíte rozdiel medzi svojimi deťmi - tými, ktoré ste nenosili a tými, ktoré nosíte? Je teda pravdou, že nosené deti sú iné?" Tu sú ich odpovede :)
Lucia a jej deti Klára (3,5 roka) a Boris (7 mesiacov)
Som mama dvoch detí. Klára bola nosená veľmi málo, lebo som noseniu neprikladala až taký veľký význam. Boris je nosený oveľa viac - od prvého týždňa v šatke a potom sme prešli na nosič. Ťažko povedať, či je medzi súrodencami rozdiel, lebo každý z nich je iný. Boris je veľmi pokojné dieťa. Nemali sme s ním žiadne ťažkosti - nikdy neplače len tak, zaspí sám po uložení do postieľky. Nosenie má rád lebo vie, že vďaka nosiču bude v centre diania a nič mu neujde. Klára v jeho veku bola mrzutejšia. Večer zaspávala veľmi ťažko. Niekedy sme sa striedali v uspávaní. Vyskúšali sme snáď všetko. Ale potom, okolo 3 mesiaca, to samé prešlo a tiež sa spánok upravil. Obe deti vychovávame štýlom "jednou rukou karhaj, druhou miluj". Klára je odvážna mladá dáma, spoločenská, poslušná (áno, má svoje muchy, ale je to v norme) a veľmi pozorná k bratovi, či ostatným členom rodiny. Boris je zatiaľ veľmi usmievavý. On naozaj neplače, je pokojný. Ale musí byť každý deň "spútaný" v nosiči alebo šatke. Ak sa stane, že ho cez deň nenosím, tak vidím uňho nepokoj. Nevie sa sám zahrať, zabaviť. Proste sa len ošíva a nervózne pomravkuje. Vtedy ho stačí zapnúť do nosiča a je všetko OK. Neviem, či tieto rozdiely sú spôsobené nosením, alebo povahou detí. Boris nie je výlučne nosený - používame aj kočík. Ale nosenie zbožňujeme všetci štyria. Ja a manžel preto, lebo máme voľné ruky, Boris preto, že všetko lepšie vidí a je v centre diania a Klára zase preto, lebo môžeme ísť do lesa opekať, bicyklovať sa po ulici a robiť všetko spolu. Veľa krát mi povie: Daj Borisa do nosiča a ja pôjdem na bicykli :)
Veronika a jej dcérky Natálka (takmer 4 roky) a Anetka (7 mesiacov)
Prvú dcérku som sem tam nosila v klokanke, ale nebolo to pohodlné - ani mne, ani jej. Nechcela v nej byť. Ak, tak len tvárou dopredu, čo už teraz viem, že bolo poriadne zle. Medzi dcérkami vidím obrovský rozdiel. Staršia, keď bola malinká, nechcela zaspávať v postieľke. Do 11 mesiacov som ju uspávala na rukách. Ako rástla, boleli ma z toho ruky a chrbát. Keby som vtedy poznala ergo nosič, určite ho mám už dávno. Teraz ho používam pri mladšej dcérke každodenne od 6 týždňov - pri uspávaní, varení, upratovaní, kojení, keď ideme na výlet, prechádzku, k doktorke, do vlaku, či autobusu :) V kočíku veľmi nechce byť. Vždy, keď s ním ideme, aj tak skončí v nosiči. Medzi deťmi vnímam rozdiel v tom, že mladšia je kľudnejšia (ale to môže byť aj tým, že je dojčená). Bez problémov zaspí, avšak je na mňa viac fyzicky naviazaná (myslím, že bude taký maznáčik :) ). Je menej odvážna, čo sa týka druhých ľudí a kontaktu s nimi. Je skôr introvert, rada nosená, rada na prsiach, v tesnom kontakte. Staršia bola zase také "cigánča" - kde sme ju dali, tam bola. A ani teraz nevyžaduje to, čo nemala. Je taký extrovert - hyperaktívna, spoločenská, výmyselníčka. Šidlo, také "striebro" :) Keď bola malá, ťažko zaspávala. Aj v noci zle spala (nosená dcérka zaspí do 5 minút v nosiči a v noci sa budí len na kojenie). Ja tento rozdiel v správaní pripisujem aj tomu, že nosená dcérka je kojená, zatiaľ čo nenosená vôbec nebola. Vo fyzickom vývoji boli skoro narovnako. Nosená dcérka sa vôbec neplazila, hneď sa dala na kolienka. V 6-tich mesiacoch začala štvornožkovať a sedieť bez opory. Teraz má 7 mesiacov a už sa stavia na nohy. Takže po fyzickej stránke je veľmi šikovná :) Staršia dcérka sa dlhšie plazila. V 7-mich mesiacoch sa postavila na nohy, potom začala sedieť bez opory a nato v 8-mich mesiacoch štvornožkovala :)
Som mama dvoch detí. Klára bola nosená veľmi málo, lebo som noseniu neprikladala až taký veľký význam. Boris je nosený oveľa viac - od prvého týždňa v šatke a potom sme prešli na nosič. Ťažko povedať, či je medzi súrodencami rozdiel, lebo každý z nich je iný. Boris je veľmi pokojné dieťa. Nemali sme s ním žiadne ťažkosti - nikdy neplače len tak, zaspí sám po uložení do postieľky. Nosenie má rád lebo vie, že vďaka nosiču bude v centre diania a nič mu neujde. Klára v jeho veku bola mrzutejšia. Večer zaspávala veľmi ťažko. Niekedy sme sa striedali v uspávaní. Vyskúšali sme snáď všetko. Ale potom, okolo 3 mesiaca, to samé prešlo a tiež sa spánok upravil. Obe deti vychovávame štýlom "jednou rukou karhaj, druhou miluj". Klára je odvážna mladá dáma, spoločenská, poslušná (áno, má svoje muchy, ale je to v norme) a veľmi pozorná k bratovi, či ostatným členom rodiny. Boris je zatiaľ veľmi usmievavý. On naozaj neplače, je pokojný. Ale musí byť každý deň "spútaný" v nosiči alebo šatke. Ak sa stane, že ho cez deň nenosím, tak vidím uňho nepokoj. Nevie sa sám zahrať, zabaviť. Proste sa len ošíva a nervózne pomravkuje. Vtedy ho stačí zapnúť do nosiča a je všetko OK. Neviem, či tieto rozdiely sú spôsobené nosením, alebo povahou detí. Boris nie je výlučne nosený - používame aj kočík. Ale nosenie zbožňujeme všetci štyria. Ja a manžel preto, lebo máme voľné ruky, Boris preto, že všetko lepšie vidí a je v centre diania a Klára zase preto, lebo môžeme ísť do lesa opekať, bicyklovať sa po ulici a robiť všetko spolu. Veľa krát mi povie: Daj Borisa do nosiča a ja pôjdem na bicykli :)
Veronika a jej dcérky Natálka (takmer 4 roky) a Anetka (7 mesiacov)
Prvú dcérku som sem tam nosila v klokanke, ale nebolo to pohodlné - ani mne, ani jej. Nechcela v nej byť. Ak, tak len tvárou dopredu, čo už teraz viem, že bolo poriadne zle. Medzi dcérkami vidím obrovský rozdiel. Staršia, keď bola malinká, nechcela zaspávať v postieľke. Do 11 mesiacov som ju uspávala na rukách. Ako rástla, boleli ma z toho ruky a chrbát. Keby som vtedy poznala ergo nosič, určite ho mám už dávno. Teraz ho používam pri mladšej dcérke každodenne od 6 týždňov - pri uspávaní, varení, upratovaní, kojení, keď ideme na výlet, prechádzku, k doktorke, do vlaku, či autobusu :) V kočíku veľmi nechce byť. Vždy, keď s ním ideme, aj tak skončí v nosiči. Medzi deťmi vnímam rozdiel v tom, že mladšia je kľudnejšia (ale to môže byť aj tým, že je dojčená). Bez problémov zaspí, avšak je na mňa viac fyzicky naviazaná (myslím, že bude taký maznáčik :) ). Je menej odvážna, čo sa týka druhých ľudí a kontaktu s nimi. Je skôr introvert, rada nosená, rada na prsiach, v tesnom kontakte. Staršia bola zase také "cigánča" - kde sme ju dali, tam bola. A ani teraz nevyžaduje to, čo nemala. Je taký extrovert - hyperaktívna, spoločenská, výmyselníčka. Šidlo, také "striebro" :) Keď bola malá, ťažko zaspávala. Aj v noci zle spala (nosená dcérka zaspí do 5 minút v nosiči a v noci sa budí len na kojenie). Ja tento rozdiel v správaní pripisujem aj tomu, že nosená dcérka je kojená, zatiaľ čo nenosená vôbec nebola. Vo fyzickom vývoji boli skoro narovnako. Nosená dcérka sa vôbec neplazila, hneď sa dala na kolienka. V 6-tich mesiacoch začala štvornožkovať a sedieť bez opory. Teraz má 7 mesiacov a už sa stavia na nohy. Takže po fyzickej stránke je veľmi šikovná :) Staršia dcérka sa dlhšie plazila. V 7-mich mesiacoch sa postavila na nohy, potom začala sedieť bez opory a nato v 8-mich mesiacoch štvornožkovala :)
Dcera se narodila, když jsem studovala VŠ a bydleli jsme s partnerem u mých rodičů, kdy počátky starosti o dítě byli hodně ovlivněné mojí mamkou. Dcera byla hrozně hodné a nenáročné miminko - usínala sama, nevyžadovala pozornost, od narození spala ve své postýlce a byla vožena v kočárku. Dneska je z ní slečna lezoucí do puberty a stále se nenabažila pohlazeních, pomazleních a vyžaduje společné spaní v posteli. Není soběstačná a stále vyžaduje něčí pozornost. Má problémy navazovat nové přátelství a včleňovat se do kolektivu. Starší syn měl těžký start do života. Narodil se akutním císařským řezem a ani tatínek nebyl v porodnici, takže po narození ho nikdo z rodiny nepochoval. Já jsem ho viděla až po 11 hodinách. Byl uplakaný a vztekající se miminko - v kočárku brečel, doma brečel, neustále jen brečel. Hledala jsem, jak z této situace ven. Potřebovala jsem starší vodit do školy, tak jsem vyzkoušela šátek a najednou přesuny už nebyly horor. Jen mi přišlo divné nosit dítko v šátku doma, tak jsem ho nosila v ruce. Skoro ve třech letech je stále trošku náročný, ale úžasně komunikativní. S každým se zakecá v autobuse, nemá problém jet ke komukoliv na návštěvu. Babička ho nazývá usměvavým gaunerem - provede kdejakou lumpárnu, ale jeho úsměv mě vždy dostane a vše je odpuštěno. A nejmladší je pohodář. Vysněný krásný porod, stále kojený a odnarození nošený vždy, když bylo třeba a chtěl se nosit. Ve 14 měsících není pro něho problém vylést na štafle nebo na velkou skluzavku a sám po nožičkách sjet. Začíná pomalinku rozvazovat svoje oblíbená slova - máma, táta, bába a "ham" umí skvěle :)
Erika a jej synovia (17 rokov; 4,5 roka) a dcérka (1,5 roka)
Myslím si, že je to veľmi ťažko porovnať. Ak má nosenie nejaký zásadný vplyv, zrejme sa to ukáže až v neskoršom veku. Neviem si však dobre predstaviť, aká štúdia by to musela byť, aby sa to dalo jednoznačne potvrdiť :) Moje prvé dieťa - teraz 17 ročný študent - bol vychovávaný bez otca, i keď sa narodil z lásky po 4-ročnom vzťahu. Možno práve preto som mu venovala oveľa viac pozornosti, dávala viacej lásky, veľa podnetov... Venovala som mu samu seba. Bol úžasné dieťa keď bol malý a je aj teraz. Je nadpriemerne inteligentný, má za sebou viaceré psychotesty, aj s niekoľkoročnými odstupmi (prvýkrát to bolo v prvej triede na ZŠ). Teraz chodí na 8-ročné gymnázium a je samostatná jednotka. Máme neskutočne nastavený vzťah a ja som šťastná, že je to tak. Takže tu ťažko hovoriť o nejakej absencii nosenia - nedá sa to porovnať. Nikdy som neľutovala, že som svoje prvé dve deti nenosila. Každé materstvo bolo iné, každý rast dieťatka... Všetko považujem za výnimočné. V danej chvíli som bola presvedčená, že robím to najlepšie a že snáď ani nejde viac. Bola som spokojná, šťastná, vyrovnaná a tak to podľa mňa má byť. U mňa zohráva rolu aj ten fakt, že medzi deťmi mám veľké vekové rozdiely. Teraz budem mať 43 rokov a pozerám sa na všetko trošku ináč. Zjednodušene povedané, v našom veku máme iné priority ako v dvadsiatke, či tridsiatke. Máme inak nastavené hodnoty. Čaro nosenia som objavila pri treťom dieťatku. Áno, je to niečo výnimočné, čo som doteraz nezažila. Ale rovnako si vychutnávam dojčenie, celý náš vzťah s mužom, rodinnú pohodu... A všetko, čo mi príde do cesty, beriem ako sa hovorí s láskou a pokorou. Užívam si to a som vďačná Bohu, že sme zdraví, duchom mladí a máme dar troch úžasných detí.
Eva a jej deti Oliver (3 roky) a Sebastián (1 rok)
Som mamou dvoch detí. Prvé bolo nosené v klokanke, no jeho nosenie by som spočítala aj na prstoch jednej, či dvoch rúk. Ale bola som hrdá, lebo sme sa občas poponiesli. Druhý syn bol od 6 týždňa výlučne nosený a až teraz prichádza na chuť aj niečomu inému. Doma vychovávame deti v súvislosti s filozofiou kontaktného rodičovstva. A aký je v nich rozdiel? Veľký. Každé z mojich dvoch detí je úplne iné. Nosenec si nevyžaduje moju pozornosť, je spokojný aj pri iných členoch domácnosti. Je kľudný, neustále vysmiaty a môžem od neho na krátko odísť. Nato, že má práve dnes jeden rok, je veľmi samostatný. Nenosený syn si doteraz neustále vyžaduje moju pozornosť a potrebu mať ma blízko. Aj keď je relatívne samostatný škôlkar, zaspáva iba v mojej blízkosti, pričom do 2 rokov spával s nami v jednej posteli. No mám z neho pocit, že aj keď som s ním trávila všetok svoj donedávny voľný čas, je nenabažený mojej prítomnosti. Dnes si už však bez šatky neviem predstaviť svoj deň. Pri dvoch deťoch s malým vekovým rozdielom to myslím ani inak nejde :)
Martina a jej dcérky Viktória (6 rokov) a Olívia (10 mesiacov)
Moje cesta k nošení byla hodně trnitá se spoustou zatáček. První dcera se mi narodila v mých 23 letech a jako každá prvorodička jsem byla hozena do vody a nauč se plavat. Kéž bych mela v te době ponětí o tom, jak nám může šátek a nošení pomoct. Viktorka měla "studený odchov" a akorát jsme z toho byly obě nešťastné. Že tudy cesta nevede, jsem pochopila když byla schopná řvát dvě hodiny v kuse, až se z toho poblinkala :( Ale i tak byla spíš uvztekané než usměvavé miminko. Často ji bolelo bříško a usnula jedině venku v kočáře a v noci, co dvě hodiny byla vzhůru. Zlom nastal, když s náma začala spát v posteli. Ale i tak její sebevědomí nebylo nic moc. První rok ve školce byl plný hysterických scén při mém odchodu. Druhá dcera se narodila, když bylo Viktorce 6 let. Sourozence si moc přála a já si říkala, že tu výchovu zkusím trochu jinak. Olivka byla první den v inkubátoru. O to víc jsme si užívali jedna druhou, když mi ji donesli na kojení. To se nám narozdíl od Viki podařilo :) Hodně se mazlíme, spí ve své posteli skoro celou noc a do 3 mesice jezdila v kočáru. Pak přišel šátek a s ním volnost rukou pro Viktorku a pohodlné procházky do přírody s našim psem. Žádné bolení bříška, usměvavé a spokojené miminko. Brečí jen když má hlad a jen co trošku povyroste, bude s náma spát v posteli na patře. Olivka má 10 měsíců a je úplně jiná než její sestra. Každá je jiná osobnost, ale u Olivky má velký podíl právě nošení. Viktorka je náš nervák a urážka. Olivka je usměvavá pohodářka... Aspoň prozatím ;)
Lucia a jej deti Michaela (3 roky) a Krištof (1 rok)
Je ťažké povedať, čo nenosenie (teda ak nepočítam používanie babyvaku na uspávanie a vyskúšanie klokanky) presne ovplyvnilo u dcérky a čo nosenie u syna. Každé dieťa je individualita a ťažko povedať, čo všetko ovplyvnilo konkrétnu črtu ich charakteru. Dcérku som počas dňa uspávala u dojčenia (bolo to niekedy aj na 4 - 20x, lebo som ju po vytiahnutí prsa z pusky, či odložení z rúk zobudila) alebo v kočíku. V 11 mesiacoch som musela kvôli bolestivému hryzeniu ukončiť dojčenie a dcérka zaspávala pri fľaši s mliekom za našej prítomnosti v spálni. U syna je to cez deň jednoduchšie. Zaspí väčšinou pri tanci v šatke. Sám sa do šatky teší a keď sa chystám viazať, väčšinou sa už po nej s radosťou váľa :) Ďalšia vec bola pri kočikovaní dcérky - v kočíku plakávala keď už bola veľmi unavená a nemohla zaspať, alebo ju to tam nebavilo. Takže vtedy to ruky istili. A syn, keď sa nosí a nespí, je vysmiaty, obzerá okolie a už so mnou veľmi aktívne komunikuje - ukazuje mi všeličo možné, prípadne mi aspoň skúma dutinu ústnu a nosnú :) Je celkovo viac kontaktný - veľmi rád sa s nami túli, zatiaľ čo dcérka musí mať náladu a občas ju k maznaniu aj prehováram :) Zase na druhú stranu tým, že syn je dojčený, spí so mnou v posteli a cez deň v šatke, bol na mňa veľmi naviazaný. 2x sme si s dcérkou skúsili spraviť samostatnú aktivitu a malý to pri ockovi celé preplakal. Takže sme sa museli urýchlene vrátiť. Bolo to nielen tým, že som odišla ja, ale aj milovaná sestrička - čiže dve osoby, s ktorými je takmer nonstop. Minulý týždeň však zvládol pri mužovi s dcérkou nosenie vonku, zatiaľ čo ja som bola na masáži. Ďalšia vec je, že dcérka v jeho veku dokázala pri poobednom spánku prespať v kočíku/postieľke/posteli aj 3 hodiny. Syn však maximálne hodinu a pol. Čo sa týka motoriky, synček bol vo všetkom rýchlejší ako jeho sestrička. Pretáčať sa začal už v 3 - 4 mesiaci, lozil v 6 mesiaci, na začiatku 11 mesiaca začal robiť prvé samostatné krôčky a teraz, po dvoch týždňoch, už obstojne prejde skoro celú veľkú miestnosť. Dcérka začala chodiť chvíľku po svojich 1. narodeninách. U nej mám zase taký matný pocit, že bola šikovnejšia v rečovom prejave. Malý zatiaľ slabikuje "mama" a "haci", zatlieska, ukazuje ústami rybku a ako robí psík :) Toto dcérka ovládala v skoršom veku a prvé poriadne slovo bolo "oko" aj s ukázaním :) Každopádne, obe deti máme zdravé, múdre a šťastné. Pre obe sme robili len to najlepšie podľa nášho vedomia a svedomia :)
Ľudmila a jej deti Sofia (5 rokov) a Samuel (15 mesiacov)
Som matkou dvoch detí - dcéry a syna. Staršia dcérka nebola ergonomicky nosená, ale na rukách bola toľko, že sme si ju museli posúvať :) Bola takto častejšie ako v kočiari. Žiaľ, o ergo nosení som nevedela. Mladší syn je nosený od 3 mesiacov. Dostala som otázku, či mám pocit, že je ich správanie odlišné pod vplyvom nosenia/nenosenia... Začala som uvažovať nad tým, čo by som napísala a "Bum!" Nič ma nenapadlo :) Žiadne pre a proti noseniu a povahy, či správania sa. Zo začiatku som si myslela, že dcére určite nosenie chýbalo a vidno to na jej správaní. Ale časom, ako syn rástol, som zistila, že už nie som o tom tak 100% presvedčená. Veď každé dieťa je indivíduum a osobnosť sama o sebe. Ak by som chcela pravdivo odpovedať na túto otázku (vplyvu nosenia na deti), muselo by ísť o jednovaječné dvojičky a to nie len fyzicky, ale aj duševne. A každý dobre vie, že to nie je možné :) Ale je pravdou, že som sa seba opýtala, či by bola Sofia iná, keby... Myslím si, že nie, pretože nosenie samo o sebe nemôže formovať človeka, dať mu lásku, i keď je na matkinom srdci. Ide o môj prístup k dieťaťu. Aj bez nosenia, ale s objatiami, dotykom, pocitom byť milovaná, obetovaním a ochotou to dieťa dostane veľa. Nechcem, aby to vyznelo, že nosením opovrhujem, alebo ho zatracujem. To nie. Ale konkrétne na túto tému by si nosiace mamičky nemali myslieť, že svojim nenoseným deťom nejako ublížili. Lebo tu mi to príde tak, že "viera bez skutkov je mŕtva" a to platí aj pri nosení. Nosenie je potrebné, ale je to len jeden z prostriedkov :)
Andrea a jej dcéry Soňa (13 rokov) a Nina (10 rokov)
Soňa bola nosená asi tak 10x v klokanke. Nina bola nosená do 3,5 roka, pričom prvé dva roky intenzívne. Ešte aj v jej 5 a pol roku som ju nosila, keď mala kiahne a dodnes si to pamätá :) Považujem to za tie najkrajšie chvíle a to bez akéhokoľvek preháňania. Staršiu som tiež potom nosila a to vtedy, keď mladšia spala, aby som trošku utlmila žiarlivosť. A podarilo sa :) Nine z nosenia ostalo túlenie (aj doteraz) - viac si užíva dotyky ako Soňa. Je to pre ňu asi normálne, keďže si ich zažila viac (veď sama vieš, že keď máš dieťa v šatke, nedá sa ho nehladkať :) ). Bola a aj je v niečom odvážnejšia - skôr sa pustí do neznámeho ako Soňa. Je pohybovo zdatnejšia a oproti staršej sestre nemá kinetózu (že by to bolo nosením? :) ). Ak by som mala ďalšie deti, robila by som to tak, ako pri Nine :) V tom čase, keď nosenie ešte nebolo tak známe, som prvý krát pocítila, že je to tak správne. Keby som o tom nebola presvedčená, nezaložila by som e-shop :) A to, že sa stále venujem tejto problematike dokazuje, že som o tom presvedčená aj po 10 rokoch :)
Keď ma prvý krát napadla myšlienka na napísanie toho príspevku, brala som to veľmi "zľahka" (neviem nájsť lepší výraz :) ). Avšak potom, ako mi oslovené mamičky začali posielať svoje texty, prinútilo ma to trochu viac popremýšľať a hlbšie sa nad tým zamyslieť... Je to naozaj tak jednoznačné, ako by sa to na prvý pohľad mohlo zdať? To nie je len otázka pre mňa, ale aj pre vás :) V tejto súvislosti mi na myseľ prišiel aj citát z Božieho slova: "Veď im môžem dosvedčiť, že horlia za Boha, ale nie podľa zdravého poznania, keďže nepoznajú Božiu spravodlivosť a usilujú sa postaviť svoju spravodlivosť." (List Rimanom 10, 2 - 3) Keď to "preložím" do nášho nosiaceho jazyka - áno, moje srdce horí pre nosenie. Ale nechcem, aby to bola slepá horlivosť bez zdravého úsudku :)
Na získanie adekvátnej a do určitej miery objektívnej odpovede na otázku, či sú nosené deti (naozaj) iné alebo nie, by bolo potrebné urobiť hĺbkový a dlhodobý výskum, ktorý by sa musel "popasovať" s množstvom ďalších faktorov, ktoré s tým súvisia a do značnej miery túto oblasť ovplyvňujú. Ale na druhej strane si myslím, že by minimálne stálo zato tieto mamičky opäť osloviť s odstupom niekoľkých rokov a opýtať sa ich znovu na to isté. Zaujímalo by ma, či zmenili svoj názor na základe svojich ďalších skúseností alebo nie :)
To, čo som si z tohto všetkého zobrala ja je, že nosenie je jedným zo skvelých prostriedkov, ktorý máme k dispozícii, avšak nie jediným. Skvelý v tom, že ho my rodičia môžeme využiť na to, aby sme čo možno "najjednoduchšie" podchytili úžasný potenciál systému bezpečnej vzťahovej väzby, ktorý má každé dieťa vo svojom vnútri a v priebehu času ho aj naďalej prehlbovali. Myslím si, že je nesporne veľmi nápomocným prostriedkom na to, aby naša láska k deťom viac a viac rástla (čo môže byť "spásne" aj pre rodičov, ktorí ju po narodení dieťaťa necítia). Akceptovateľným dôkazom, a to bez akéhokoľvek extra odborného výskumu je to, že viditeľne prináša svoje ovocie v podobe pokojného a spokojného dieťaťa, ako aj pokojného a spokojného rodiča :)
Isteže. Dalo by sa o tom popísať viac a "poprehadzovať" túto tému a výpovede mamičiek z každej strany. Ale ja som sa rozhodla, že chcem v tejto téme nechať otvorený záver - pre vás :) Čo ste si z toho vzali vy? Čo si o tom všetkom myslíte? :) Ak sa chcete so svojím názorom podeliť, rada si ho prečítam v komentoch pod týmto príspevkom ;)
Do nosenia priatelia :)
Erika a jej synovia (17 rokov; 4,5 roka) a dcérka (1,5 roka)
Myslím si, že je to veľmi ťažko porovnať. Ak má nosenie nejaký zásadný vplyv, zrejme sa to ukáže až v neskoršom veku. Neviem si však dobre predstaviť, aká štúdia by to musela byť, aby sa to dalo jednoznačne potvrdiť :) Moje prvé dieťa - teraz 17 ročný študent - bol vychovávaný bez otca, i keď sa narodil z lásky po 4-ročnom vzťahu. Možno práve preto som mu venovala oveľa viac pozornosti, dávala viacej lásky, veľa podnetov... Venovala som mu samu seba. Bol úžasné dieťa keď bol malý a je aj teraz. Je nadpriemerne inteligentný, má za sebou viaceré psychotesty, aj s niekoľkoročnými odstupmi (prvýkrát to bolo v prvej triede na ZŠ). Teraz chodí na 8-ročné gymnázium a je samostatná jednotka. Máme neskutočne nastavený vzťah a ja som šťastná, že je to tak. Takže tu ťažko hovoriť o nejakej absencii nosenia - nedá sa to porovnať. Nikdy som neľutovala, že som svoje prvé dve deti nenosila. Každé materstvo bolo iné, každý rast dieťatka... Všetko považujem za výnimočné. V danej chvíli som bola presvedčená, že robím to najlepšie a že snáď ani nejde viac. Bola som spokojná, šťastná, vyrovnaná a tak to podľa mňa má byť. U mňa zohráva rolu aj ten fakt, že medzi deťmi mám veľké vekové rozdiely. Teraz budem mať 43 rokov a pozerám sa na všetko trošku ináč. Zjednodušene povedané, v našom veku máme iné priority ako v dvadsiatke, či tridsiatke. Máme inak nastavené hodnoty. Čaro nosenia som objavila pri treťom dieťatku. Áno, je to niečo výnimočné, čo som doteraz nezažila. Ale rovnako si vychutnávam dojčenie, celý náš vzťah s mužom, rodinnú pohodu... A všetko, čo mi príde do cesty, beriem ako sa hovorí s láskou a pokorou. Užívam si to a som vďačná Bohu, že sme zdraví, duchom mladí a máme dar troch úžasných detí.
Som mamou dvoch detí. Prvé bolo nosené v klokanke, no jeho nosenie by som spočítala aj na prstoch jednej, či dvoch rúk. Ale bola som hrdá, lebo sme sa občas poponiesli. Druhý syn bol od 6 týždňa výlučne nosený a až teraz prichádza na chuť aj niečomu inému. Doma vychovávame deti v súvislosti s filozofiou kontaktného rodičovstva. A aký je v nich rozdiel? Veľký. Každé z mojich dvoch detí je úplne iné. Nosenec si nevyžaduje moju pozornosť, je spokojný aj pri iných členoch domácnosti. Je kľudný, neustále vysmiaty a môžem od neho na krátko odísť. Nato, že má práve dnes jeden rok, je veľmi samostatný. Nenosený syn si doteraz neustále vyžaduje moju pozornosť a potrebu mať ma blízko. Aj keď je relatívne samostatný škôlkar, zaspáva iba v mojej blízkosti, pričom do 2 rokov spával s nami v jednej posteli. No mám z neho pocit, že aj keď som s ním trávila všetok svoj donedávny voľný čas, je nenabažený mojej prítomnosti. Dnes si už však bez šatky neviem predstaviť svoj deň. Pri dvoch deťoch s malým vekovým rozdielom to myslím ani inak nejde :)
Martina a jej dcérky Viktória (6 rokov) a Olívia (10 mesiacov)
Moje cesta k nošení byla hodně trnitá se spoustou zatáček. První dcera se mi narodila v mých 23 letech a jako každá prvorodička jsem byla hozena do vody a nauč se plavat. Kéž bych mela v te době ponětí o tom, jak nám může šátek a nošení pomoct. Viktorka měla "studený odchov" a akorát jsme z toho byly obě nešťastné. Že tudy cesta nevede, jsem pochopila když byla schopná řvát dvě hodiny v kuse, až se z toho poblinkala :( Ale i tak byla spíš uvztekané než usměvavé miminko. Často ji bolelo bříško a usnula jedině venku v kočáře a v noci, co dvě hodiny byla vzhůru. Zlom nastal, když s náma začala spát v posteli. Ale i tak její sebevědomí nebylo nic moc. První rok ve školce byl plný hysterických scén při mém odchodu. Druhá dcera se narodila, když bylo Viktorce 6 let. Sourozence si moc přála a já si říkala, že tu výchovu zkusím trochu jinak. Olivka byla první den v inkubátoru. O to víc jsme si užívali jedna druhou, když mi ji donesli na kojení. To se nám narozdíl od Viki podařilo :) Hodně se mazlíme, spí ve své posteli skoro celou noc a do 3 mesice jezdila v kočáru. Pak přišel šátek a s ním volnost rukou pro Viktorku a pohodlné procházky do přírody s našim psem. Žádné bolení bříška, usměvavé a spokojené miminko. Brečí jen když má hlad a jen co trošku povyroste, bude s náma spát v posteli na patře. Olivka má 10 měsíců a je úplně jiná než její sestra. Každá je jiná osobnost, ale u Olivky má velký podíl právě nošení. Viktorka je náš nervák a urážka. Olivka je usměvavá pohodářka... Aspoň prozatím ;)
Je ťažké povedať, čo nenosenie (teda ak nepočítam používanie babyvaku na uspávanie a vyskúšanie klokanky) presne ovplyvnilo u dcérky a čo nosenie u syna. Každé dieťa je individualita a ťažko povedať, čo všetko ovplyvnilo konkrétnu črtu ich charakteru. Dcérku som počas dňa uspávala u dojčenia (bolo to niekedy aj na 4 - 20x, lebo som ju po vytiahnutí prsa z pusky, či odložení z rúk zobudila) alebo v kočíku. V 11 mesiacoch som musela kvôli bolestivému hryzeniu ukončiť dojčenie a dcérka zaspávala pri fľaši s mliekom za našej prítomnosti v spálni. U syna je to cez deň jednoduchšie. Zaspí väčšinou pri tanci v šatke. Sám sa do šatky teší a keď sa chystám viazať, väčšinou sa už po nej s radosťou váľa :) Ďalšia vec bola pri kočikovaní dcérky - v kočíku plakávala keď už bola veľmi unavená a nemohla zaspať, alebo ju to tam nebavilo. Takže vtedy to ruky istili. A syn, keď sa nosí a nespí, je vysmiaty, obzerá okolie a už so mnou veľmi aktívne komunikuje - ukazuje mi všeličo možné, prípadne mi aspoň skúma dutinu ústnu a nosnú :) Je celkovo viac kontaktný - veľmi rád sa s nami túli, zatiaľ čo dcérka musí mať náladu a občas ju k maznaniu aj prehováram :) Zase na druhú stranu tým, že syn je dojčený, spí so mnou v posteli a cez deň v šatke, bol na mňa veľmi naviazaný. 2x sme si s dcérkou skúsili spraviť samostatnú aktivitu a malý to pri ockovi celé preplakal. Takže sme sa museli urýchlene vrátiť. Bolo to nielen tým, že som odišla ja, ale aj milovaná sestrička - čiže dve osoby, s ktorými je takmer nonstop. Minulý týždeň však zvládol pri mužovi s dcérkou nosenie vonku, zatiaľ čo ja som bola na masáži. Ďalšia vec je, že dcérka v jeho veku dokázala pri poobednom spánku prespať v kočíku/postieľke/posteli aj 3 hodiny. Syn však maximálne hodinu a pol. Čo sa týka motoriky, synček bol vo všetkom rýchlejší ako jeho sestrička. Pretáčať sa začal už v 3 - 4 mesiaci, lozil v 6 mesiaci, na začiatku 11 mesiaca začal robiť prvé samostatné krôčky a teraz, po dvoch týždňoch, už obstojne prejde skoro celú veľkú miestnosť. Dcérka začala chodiť chvíľku po svojich 1. narodeninách. U nej mám zase taký matný pocit, že bola šikovnejšia v rečovom prejave. Malý zatiaľ slabikuje "mama" a "haci", zatlieska, ukazuje ústami rybku a ako robí psík :) Toto dcérka ovládala v skoršom veku a prvé poriadne slovo bolo "oko" aj s ukázaním :) Každopádne, obe deti máme zdravé, múdre a šťastné. Pre obe sme robili len to najlepšie podľa nášho vedomia a svedomia :)
Ľudmila a jej deti Sofia (5 rokov) a Samuel (15 mesiacov)
Som matkou dvoch detí - dcéry a syna. Staršia dcérka nebola ergonomicky nosená, ale na rukách bola toľko, že sme si ju museli posúvať :) Bola takto častejšie ako v kočiari. Žiaľ, o ergo nosení som nevedela. Mladší syn je nosený od 3 mesiacov. Dostala som otázku, či mám pocit, že je ich správanie odlišné pod vplyvom nosenia/nenosenia... Začala som uvažovať nad tým, čo by som napísala a "Bum!" Nič ma nenapadlo :) Žiadne pre a proti noseniu a povahy, či správania sa. Zo začiatku som si myslela, že dcére určite nosenie chýbalo a vidno to na jej správaní. Ale časom, ako syn rástol, som zistila, že už nie som o tom tak 100% presvedčená. Veď každé dieťa je indivíduum a osobnosť sama o sebe. Ak by som chcela pravdivo odpovedať na túto otázku (vplyvu nosenia na deti), muselo by ísť o jednovaječné dvojičky a to nie len fyzicky, ale aj duševne. A každý dobre vie, že to nie je možné :) Ale je pravdou, že som sa seba opýtala, či by bola Sofia iná, keby... Myslím si, že nie, pretože nosenie samo o sebe nemôže formovať človeka, dať mu lásku, i keď je na matkinom srdci. Ide o môj prístup k dieťaťu. Aj bez nosenia, ale s objatiami, dotykom, pocitom byť milovaná, obetovaním a ochotou to dieťa dostane veľa. Nechcem, aby to vyznelo, že nosením opovrhujem, alebo ho zatracujem. To nie. Ale konkrétne na túto tému by si nosiace mamičky nemali myslieť, že svojim nenoseným deťom nejako ublížili. Lebo tu mi to príde tak, že "viera bez skutkov je mŕtva" a to platí aj pri nosení. Nosenie je potrebné, ale je to len jeden z prostriedkov :)
Soňa bola nosená asi tak 10x v klokanke. Nina bola nosená do 3,5 roka, pričom prvé dva roky intenzívne. Ešte aj v jej 5 a pol roku som ju nosila, keď mala kiahne a dodnes si to pamätá :) Považujem to za tie najkrajšie chvíle a to bez akéhokoľvek preháňania. Staršiu som tiež potom nosila a to vtedy, keď mladšia spala, aby som trošku utlmila žiarlivosť. A podarilo sa :) Nine z nosenia ostalo túlenie (aj doteraz) - viac si užíva dotyky ako Soňa. Je to pre ňu asi normálne, keďže si ich zažila viac (veď sama vieš, že keď máš dieťa v šatke, nedá sa ho nehladkať :) ). Bola a aj je v niečom odvážnejšia - skôr sa pustí do neznámeho ako Soňa. Je pohybovo zdatnejšia a oproti staršej sestre nemá kinetózu (že by to bolo nosením? :) ). Ak by som mala ďalšie deti, robila by som to tak, ako pri Nine :) V tom čase, keď nosenie ešte nebolo tak známe, som prvý krát pocítila, že je to tak správne. Keby som o tom nebola presvedčená, nezaložila by som e-shop :) A to, že sa stále venujem tejto problematike dokazuje, že som o tom presvedčená aj po 10 rokoch :)
---------------------------------------------
Keď ma prvý krát napadla myšlienka na napísanie toho príspevku, brala som to veľmi "zľahka" (neviem nájsť lepší výraz :) ). Avšak potom, ako mi oslovené mamičky začali posielať svoje texty, prinútilo ma to trochu viac popremýšľať a hlbšie sa nad tým zamyslieť... Je to naozaj tak jednoznačné, ako by sa to na prvý pohľad mohlo zdať? To nie je len otázka pre mňa, ale aj pre vás :) V tejto súvislosti mi na myseľ prišiel aj citát z Božieho slova: "Veď im môžem dosvedčiť, že horlia za Boha, ale nie podľa zdravého poznania, keďže nepoznajú Božiu spravodlivosť a usilujú sa postaviť svoju spravodlivosť." (List Rimanom 10, 2 - 3) Keď to "preložím" do nášho nosiaceho jazyka - áno, moje srdce horí pre nosenie. Ale nechcem, aby to bola slepá horlivosť bez zdravého úsudku :)
Na získanie adekvátnej a do určitej miery objektívnej odpovede na otázku, či sú nosené deti (naozaj) iné alebo nie, by bolo potrebné urobiť hĺbkový a dlhodobý výskum, ktorý by sa musel "popasovať" s množstvom ďalších faktorov, ktoré s tým súvisia a do značnej miery túto oblasť ovplyvňujú. Ale na druhej strane si myslím, že by minimálne stálo zato tieto mamičky opäť osloviť s odstupom niekoľkých rokov a opýtať sa ich znovu na to isté. Zaujímalo by ma, či zmenili svoj názor na základe svojich ďalších skúseností alebo nie :)
To, čo som si z tohto všetkého zobrala ja je, že nosenie je jedným zo skvelých prostriedkov, ktorý máme k dispozícii, avšak nie jediným. Skvelý v tom, že ho my rodičia môžeme využiť na to, aby sme čo možno "najjednoduchšie" podchytili úžasný potenciál systému bezpečnej vzťahovej väzby, ktorý má každé dieťa vo svojom vnútri a v priebehu času ho aj naďalej prehlbovali. Myslím si, že je nesporne veľmi nápomocným prostriedkom na to, aby naša láska k deťom viac a viac rástla (čo môže byť "spásne" aj pre rodičov, ktorí ju po narodení dieťaťa necítia). Akceptovateľným dôkazom, a to bez akéhokoľvek extra odborného výskumu je to, že viditeľne prináša svoje ovocie v podobe pokojného a spokojného dieťaťa, ako aj pokojného a spokojného rodiča :)
Isteže. Dalo by sa o tom popísať viac a "poprehadzovať" túto tému a výpovede mamičiek z každej strany. Ale ja som sa rozhodla, že chcem v tejto téme nechať otvorený záver - pre vás :) Čo ste si z toho vzali vy? Čo si o tom všetkom myslíte? :) Ak sa chcete so svojím názorom podeliť, rada si ho prečítam v komentoch pod týmto príspevkom ;)
Do nosenia priatelia :)
Komentáre
Zverejnenie komentára