© Autorské práva

© Autorské práva vyhradené. Akékoľvek rozširovanie a publikovanie obsahu jednotlivých príspevkov mimo zdieľania tohto blogu ako pôvodného zdroja, je možné len so súhlasom autorov a správcu tohto blogu.

utorok, 9. augusta 2016

Nosenie "dvojročáka"

Pred dvomi rokmi a dnes :)
Včerajší deň bol pre mňa špeciálny :) Prečo? To moje malé šidlo - Matej, oslávil svoje druhé narodeniny :) Ach jo, to zbehlo... Len nedávno to bolo malé usmievavé bábätko a dnes je z neho nezbedný šinter s vlastnou hlavičkou a predstavou o tom, kam, kde, kedy, čo a ako. A verte mi, málokedy sa to zhoduje s mojím vnímaním kam, kde, kedy, čo a ako :D

V tomto období mnohí nosiaci rodičia s povzdychom, či nostalgiou, spomínajú na nosenie. Resp. im je ľúto, že ich už aktívne chodiace (resp. utekajúce) dieťa sa takmer vôbec nenosí. Sú aj takí, ktorí to síce zatiaľ nemusia riešiť, ale už teraz ich chytá "panika", že ich malý nosenec k tomuto bodu dôjde a jednoducho to nebude viac potrebovať :) Viete, keď si na to pomyslím, vždy sa v duchu trochu pousmejem :) Na začiatku nás okolie straší, že keď budeme svoje ratolesti nosiť, už sa ich nezbavíme. A zrazu časom zistíme, že to až taká pravda nie je, čo si uvedomíme najmä vtedy, keď tí naši nezbedníci "berú nohy na plecia" a my sa ich snažíme s veľkými problémami "lapiť" a spacifikovať do nosiča, či šatky. Niekedy mám pocit, že sa tá detská potreba kontaktu stala našou - zrazu my (rodičia) sme tí, ktorým ten kontakt chýba a potrebujeme ho viac ako dieťa :)

Nebudem klamať, nie som v tom výnimkou :) Ale musím povedať, že Matej je v tomto smere zatiaľ ku mne milosrdný. Nosíme sa pomerne často, aj keď doba samotného nosenia je už krátka (vo veľmi "dobré" dni sa nosíme prerušovaných max. 40 min, čo vzhľadom na Matejovu váhu a moje fyzické sily je tak akurát :) ).

V čom je nosenie "dvojročáka" špecifické? Keď sa nad tým zamyslím, najviac mi v tomto zmysle prichádza na myseľ slovo "pestrosť", najmä v používaní rôznych typov nosiacich prostriedkov. Tým, že je Matej aktívny chodec a najradšej chodí svojím smerom, vždy musím zvážiť kam ideme, ako rýchlo sa tam chceme dostať a či počas cesty bude priestor na to, aby si chodil kam chce, alebo nie. Čo to v reále znamená?
Šatka na nosenie
(uspávanie na dovolenke mimo rušného penziónu)
("výjazd" na nákup do vzdialeného obchodu)
  • Ak potrebujem Mateja uspať, vždy volím šatku - zaspí v nej najrýchlejšie zo všetkých prostriedkov a poskytuje mu (nám) najväčší komfort :)
  • Po šatke siaham aj v prípade, keď sa presúvame dlhšiu trasu bez toho, aby som Mateja skladala dole. Prevažne ho vyhodím na chrbát (ak sa príliš nevzpiera). On má lepší výhľad a ja pohodlie pri nosení :)
  • Keď potrebujem ísť na rýchly nákup, či niečo súrne vybaviť a Matej odmieta spolupracovať, volím onbuhimo s krúžkami (článok o ňom nájdete TU) - je to rýchle, veľmi spratné, skrotí aj najväčšieho vykopávača a zároveň poskytuje pohodlnosť šatky :)
  • Na krátke trasy a vychádzky do okolia, či na čas strávený na detských ihriskách, beriem Ring Sling (článok o ňom nájdete TU) - je veľmi praktický a zbytočne mi nezavadzia, keď sa potrebujem zohnúť, či šprintovať za Matejom, keď mu napadne vbehnúť pod deťmi obsadené hojdačky :P
  • Ak ideme na dlhšiu trasu a viem, že počas nej budem v prípade potreby Mateja skladať na zem a vykladať späť na seba, beriem ergonomický nosič. Po ňom siaham aj keď ideme do prostredia, ktoré nepoznám a neviem čo ma tam čaká, prípadne keď z dôvodu obmedzeného priestoru v kufri auta môžem zobrať so sebou len jeden nosiaci prostriedok (nariadenie manžela :D )

Ring Sling (na ceste do-z kostola)
Onbuhimo s krúžkami (návšteva tatíka v neďalekej práci :) )
Ergonomický nosič (uspávanie na rušnom kúpalisku v Podhájskej)
Možno si teraz niektorí poviete: "Fíha! To k noseniu dvojročného dieťaťa treba tak veľa?!" Odpoveďou je: "NIE, netreba." Spokojne si vystačíte s ergonomickým nosičom (ale aj to len z praktického hľadiska - bez problémov to dáte aj so šatkou). Ale "ÁNO, možností je ešte ďaleko viac" (napr. MeiTai, prackové onbuhimo a iné). PREČO používam také množstvo nosiacich prostriedkov? Viete, je to ako s oblečením alebo topánkami - vzhľadom na situáciu si vyberáte to, čo sa hodí najviac, prípadne čo je pohodlnejšie. Ak treba, viete si vystačiť s jednými rifľami a tričkom. Ale na svadbu sa predsa len hodia pekné šaty :) Na turistiku môže ísť žena v "ihličkách", ale aby si nevykrútila členok, lepšie sa jej pôjde v trekových topánkach alebo teniskách ;) Podobne je to aj pri nosení - na rôzne príležitosti a situácie, sa hodia rôzne typy nosiacich prostriedkov ;)

Ach jo.... Z môjho "prerasteného" bábätka sa stáva malý samostatný chlapec :) A tak to má byť :) Viem, že keď to naše nosenie skončí, bude mi chýbať ten pocit blízkosti a intimity, ktorý mi umožňuje. Ale aj toto tak má byť :) Verím, že to nahradí niečo iné, čo nás oboch bude tešiť rovnako ako nosenie. Zároveň si myslím, že nám (teda mne určite) zostanú z tohto obdobia krásne spomienky, ktoré nám nik nemôže vziať :) A preto si teraz užívam každý nosiaci okamih :)

Ak vás okolie odrádza, aby ste svoje deti nenosili ("lebo si zvyknú" a ďalšie podobné "bla-bla"), neverte im a nedajte sa od toho odradiť :) Ten čas nosenia je v porovnaní s ich celým životom tak krátky a ubehne tak rýchlo, že sa ani nenazdáte. V tejto súvislosti prikladám úryvok z jednej krásnej básne, ktorá ma veľmi oslovila. Napísala ju matka o rastúcom dieťati (celú báseň si môžete prečítať na webovom portáli Cesta+ - link TU)


Posledný raz

"Všetko raz končí.
Príde čas, keď budeš svoje dieťa kŕmiť úplne posledný raz.
Zaspí na tebe po dlhom dni a bude to posledný raz, čo budeš držať svoje spiace dieťa.
Jedného dňa ho ponesieš na svojom boku, potom ho zložíš na zem a už nikdy ho tak nebudeš nosiť...

Bude ťa držať za ruku pri prechádzaní cez cestu a už nikdy viac sa za ňou nenačiahne.
O polnoci za tebou tíško vojde do spálne, aby si si ho pritúlila a bude to posledná noc, čo ťa kvôli tomu zobudí...

Jedného dňa k tebe pobeží so zdvihnutými rukami úplne posledný raz.

Vieš čo? Ty ani nebudeš vedieť, že je to posledný raz,
len zrazu neprídu žiadne ďalšie razy...

Tak kým žiješ tieto chvíle, pamätaj, že sa zopakujú len istý počet ráz 
a keď sa pominú, budeš túžiť aspoň po jednom ďalšom dni, ako bol ten predošlý.
Posledný raz."


Do nosenia priatelia ;)

utorok, 28. júna 2016

"Rozlúčka" pred letom :)

Matejov "odkvec" pri
minuloročných letných horúčavách
Povolaním som učiteľka a napriek tomu, že začínam 3-tí rok rodičovskej "dovolenky", stále mám akosi zakódované v hlave, že leto je pre mňa čas zaoberania sa niečím iným ako zvyšných 10 mesiacov v roku :) Viem, že niektorých práve toto na učiteľskom povolaní irituje, ale verte mi, má to svoj význam. Aký? Minimálne si človek vyčistí hlavu, aby v septembri mohol plný elánu, síl, nápadov a rôznych inšpirácií prísť späť do tried a opäť dať žiakom zo seba všetko :)

Tento systém by som chcela zaviesť aj na môj blog - pre váš, aj môj oddych, aby sme si príliš skoro nezačali liezť na nervy :D Neodmlčím sa úplne (určite sem počas leta pridám jednu lahôdku, na ktorú sa môžete už teraz tešiť ;) ). Ale na pravidelné utorkové príspevky sa môžete tešiť až v septembri :)

Aby som sa "nelúčila" len tak nasucho, chcem vám sem pridať pár odkazov na články, ktoré podľa mňa v letných mesiacoch určite oceníte :) Napriek tomu, že je ešte "len" jún, mali sme už možnosť zakúsiť pár dní tropických horúčav. Niekto ich znáša lepšie, niekto horšie. Avšak mnohí nosiaci rodičia sa pýtajú, ako v takomto horúcom počasí dieťatko nosiť. Nechcem vám tu zbytočne duplikovať informácie, ktoré sú už bohato spracované v iných článkoch (odkazy na ne nájdete na konci tohto príspevku). Avšak viem, že sa medzi vami nájdu aj takí, ktorým sa nechce "lustrovať" kde je čo napísané a skôr to majú radi jasne, stručne a bez zbytočných "omáčok" na jednom mieste :) Pre vás, ktorí patríte do tejto skupinky (podobne ako ja), som pripravila súhrn niekoľkých odporúčaní:

    V najväčších horúčavách siaham po šatke
    s hodvábom. Po zaspatí niektorým
    deťom vadí, že sa im potí tvárička ako sa
    opierajú o váš dekolt. Mne osobne je vtedy
    pomocníkom bambusová plienka :)
    Šatka: Sestrice Roosters s natty silk
    Úväz: Klokan (videonávod TU alebo TU)
  • pokiaľ je to možné, počas najväčších horúčav (najmä medzi 11:00 - 15:00) sa priamemu slnku radšej vyhnite (nerobí to "dobrotu" vo všeobecnosti, nie len keď nosíte).
  • seba aj dieťatko obliekajte do ľahšieho a savého oblečenia - nezabudnite, že sa budete hriať navzájom, takže čím menej toho na sebe budete mať, tým lepšie :) Zároveň, ak je to vo vašich finančných možnostiach, môžete (ale nemusíte) si zadovážiť funkčné oblečenie z rôznych materiálov, ktoré lepšie odvázajú teplo, pot, alebo majú chladivý, či termoregulačný účinok (napr. bambus, hodváb, merino vlna, outlast a i.). Čo sa týka oblečenia pre mňa, veľmi obľubujem ľan :) Pri Matejovi som verná starej dobrej bavlne a pre istotu so sebou vždy beriem malému náhradné tričko a kraťasky, ak by ho bolo potrebné prezliecť z mokrého oblečenia.
  • pri používaní šatiek voľte jednovrstvové alebo vzdušnejšie úväzy - tu platí, že čím menej vrstiev, tým lepšie (medzi fajn úväzy patrí napr. Kríž s kapsou vo vnútri bez roztiahnutých bočných pruhov - videonávody TU, TU s krátkou šatkou, alebo TU s uzlom na ramene; Klokan - videonávody pod obrázkom; Dvojitý kríž - videonávody TU alebo TU; Batoh - videonávody TU alebo TU s rôznymi variáciami zakončenia; Pirátsky batoh - videonávod TU s rôznymi variáciami; a bočné úväzy, napr. Robin´s Hip Carry - videonávody TU a TU s krátkou šatkou, alebo Rebozo Carry - videonávod TU).
  • pokiaľ by ste chceli zainvestovať do šatky "na leto", obhliadajte sa po šatkách s prímesami bambusu, hodvábu, konope, ľanu alebo merino vlny (POZOR! Niekoho môže tento materiál škriabať a hrýzť, takže odporúčam najprv vyskúšať). Tieto materiály majú termoregulačné alebo chladivé vlastnosti, či prirodzenú ochranu pred UV žiarením. Len tak na okraj - minulý rok som zachytila, že sa na leto odporúčali šatky s prímesou repreve. K tomu len malú poznámku, keďže jednu šatku s touto prímesou mám. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že tieto šatky sú nosné a v pohode v nich odnesiete v jednovrstvovom úväze aj ťažšie batoľa. ALE! Tie recyklované flašky, z ktorých je vlákno repreve vyrobené, vôbec neprepúšťajú vzduch a pri niekoľko hodinovom nosení je v nich príšerne horúco. Ja osobne som Mateja nosila v tej mojej (kto by chcel vedieť, išlo o zn. Tekhni so 46% podielom repreve) len na krátke presuny, max. 45 minút.
    Háčkovaná "protiklimbací" kapucka
    na istenie hlavičky spiaceho dieťaťa
  • hlavičku dieťatka, ak ju chcete zaistiť alebo zatieniť, zbytočne neprekrývajte ďalšou vrstvou šatky. Radšej využite vzdušný klobúčik. Alebo pri potrebe istiť hlavičku pri nosení na chrbte, využite háčkovanú "protiklimbací" kapucku :) (postup, ako si ju môžete sami vyrobiť, nájdete TU)
  • namiesto šatky môžete nosiť v Ring Slingu (viac sa o ňom dočítate TU) alebo v nosiči, keďže sú vzdušnejšie.
  • ak vám to nebude "čudné", spokojne sa môžete skryť pred slnkom aj pod dáždnikom, ktorý budete nosiť so sebou :) Prípadne vyhľadávajte tienisté miesta.
  • dodržiavajte pitný režim (vy aj bábätko).
  • ak máte strach, či sa vaše dieťatko pri nosení neprehreje, majte na pamäti, že v kočiari mu bude vždy teplejšie ako pri vás! V šatke/nosiči má lepšiu cirkuláciu vzduchu a skôr sa ochladí.
To je v kocke asi všetko základné, čo k letnému noseniu potrebujete vedieť :) Ale samozrejme, na webe sa o tom dočítate omnoho viac ;)

Čo dodať na záver? "Všetko má svoju určenú dobu a každé úsilie na zemi svoj čas: čas rodenia a čas zomierania; čas sadenia a čas vytŕhania...; čas rúcania a čas stavania; čas plaču a čas smiechu; čas smútku a čas veselia...; čas objímania a čas zdržovania sa objatia; čas hľadania a čas strácania; čas ukladania a čas odhadzovania...; čas mlčania a čas rozprávania; čas milovania a čas nenávidenia; čas vojny a čas mieru..." (Kazateľ 3, 1 - 8)  Aj letné mesiace môžu práve pre vás konkrétne znamenať nejaký čas :) Možno čas spoločných zážitkov, čas obnovy vzťahov a priateľstiev. Čas odpočinku a bytia spolu, čas lásky a odpúšťania... Nech bude akýkoľvek, zo srdca vám želám, aby bol naplno využitý, lebo sa už nebude opakovať ;)


Do letného nosenia priatelia ;)

----------------------------------------

Tipy na články o nosení detí v lete :)

V českom jazyku:
  • z blogu "Back on Trees" od Pavly "Jantar" Dandovej - nájdete TU (veľmi podrobné a všestranné informácie)
  • z blogu "Nošenec" od českej lekárky Anky Kšírovej - nájdete TU (všestranné informácie)
  • z webu "Brána k dětem" - nájdete TU (všestranné informácie)
  • z webu "nosenideti.cz" článok od Věry Kalouskovej - nájdete TU (podrobnejšie info o funkčnom oblečení)
  • z blogu Mateřství s.r.o. od Mirky Valašíkovej Křížovej - nájdete TU (rôzne zaujímavosti)
  • z webu šatiek zn. Didymos - nájdete TU (podrobnejšie info o výbere šatky)
Ak ste jazykovo zdatní v anglickom jazyku, ďalšie inšpirácie nájdete: 
  • u Dúhovky - nájdete TU
  • na Babywearing International - nájdete TU
  • na webe Wrapsody - nájdete TU (9 odporúčaní na nosenie v lete)
Ak vozíte svoje dieťatko aj v kočiari, tu je veľmi trefný článok, na čo si v horúčavách dať pozor - TU.

streda, 22. júna 2016

Nosené deti sú "iné"

"Ó, naozaj? A v čom?" To je možno jedna z otázok, ktorú dostanete následne po tomto tvrdení :) A na druhej strane si myslím, že opodstatnene :) Veď v čom sú nenosené deti "horšie"? Chýba im niečo? Sú svojimi rodičmi za to "menej" milované?

Musím sa priznať, že úplne objektívne sa k tomu neviem vyjadriť. Zatiaľ mám len jedno dieťa a aj to som takmer od narodenia nosila. Ale oslovila som mamičky, ktoré majú detí viac a k noseniu "zahoreli" až pri tom "poslednom" (zatiaľ :) ). Preto som sa obrátila na ne a položila im otázku: "Vidíte rozdiel medzi svojimi deťmi - tými, ktoré ste nenosili a tými, ktoré nosíte? Je teda pravdou, že nosené deti sú iné?" Tu sú ich odpovede :)


Lucia a jej deti Klára (3,5 roka) a Boris (7 mesiacov)
Som mama dvoch detí. Klára bola nosená veľmi málo, lebo som noseniu neprikladala až taký veľký význam. Boris je nosený oveľa viac - od prvého týždňa v šatke a potom sme prešli na nosič. Ťažko povedať, či je medzi súrodencami rozdiel, lebo každý z nich je iný. Boris je veľmi pokojné dieťa. Nemali sme s ním žiadne ťažkosti - nikdy neplače len tak, zaspí sám po uložení do postieľky. Nosenie má rád lebo vie, že vďaka nosiču bude v centre diania a nič mu neujde. Klára v jeho veku bola mrzutejšia. Večer zaspávala veľmi ťažko. Niekedy sme sa striedali v uspávaní. Vyskúšali sme snáď všetko. Ale potom, okolo 3 mesiaca, to samé prešlo a tiež sa spánok upravil. Obe deti vychovávame štýlom "jednou rukou karhaj, druhou miluj". Klára je odvážna mladá dáma, spoločenská, poslušná (áno, má svoje muchy, ale je to v norme) a veľmi pozorná k bratovi, či ostatným členom rodiny. Boris je zatiaľ veľmi usmievavý. On naozaj neplače, je pokojný. Ale musí byť každý deň "spútaný" v nosiči alebo šatke. Ak sa stane, že ho cez deň nenosím, tak vidím uňho nepokoj. Nevie sa sám zahrať, zabaviť. Proste sa len ošíva a nervózne pomravkuje. Vtedy ho stačí zapnúť do nosiča a je všetko OK. Neviem, či tieto rozdiely sú spôsobené nosením, alebo povahou detí. Boris nie je výlučne nosený - používame aj kočík. Ale nosenie zbožňujeme všetci štyria. Ja a manžel preto, lebo máme voľné ruky, Boris preto, že všetko lepšie vidí a je v centre diania a Klára zase preto, lebo môžeme ísť do lesa opekať, bicyklovať sa po ulici a robiť všetko spolu. Veľa krát mi povie: Daj Borisa do nosiča a ja pôjdem na bicykli :)

Veronika a jej dcérky Natálka (takmer 4 roky) a Anetka (7 mesiacov)
Prvú dcérku som sem tam nosila v klokanke, ale nebolo to pohodlné - ani mne, ani jej. Nechcela v nej byť. Ak, tak len tvárou dopredu, čo už teraz viem, že bolo poriadne zle. Medzi dcérkami vidím obrovský rozdiel. Staršia, keď bola malinká, nechcela zaspávať v postieľke. Do 11 mesiacov som ju uspávala na rukách. Ako rástla, boleli ma z toho ruky a chrbát. Keby som vtedy poznala ergo nosič, určite ho mám už dávno. Teraz ho používam pri mladšej dcérke každodenne od 6 týždňov - pri uspávaní, varení, upratovaní, kojení, keď ideme na výlet, prechádzku, k doktorke, do vlaku, či autobusu :) V kočíku veľmi nechce byť. Vždy, keď s ním ideme, aj tak skončí v nosiči. Medzi deťmi vnímam rozdiel v tom, že mladšia je kľudnejšia (ale to môže byť aj tým, že je dojčená). Bez problémov zaspí, avšak je na mňa viac fyzicky naviazaná (myslím, že bude taký maznáčik :) ). Je menej odvážna, čo sa týka druhých ľudí a kontaktu s nimi. Je skôr introvert, rada nosená, rada na prsiach, v tesnom kontakte. Staršia bola zase také "cigánča" - kde sme ju dali, tam bola. A ani teraz nevyžaduje to, čo nemala. Je taký extrovert - hyperaktívna, spoločenská, výmyselníčka. Šidlo, také "striebro" :) Keď bola malá, ťažko zaspávala. Aj v noci zle spala (nosená dcérka zaspí do 5 minút v nosiči a v noci sa budí len na kojenie). Ja tento rozdiel v správaní pripisujem aj tomu, že nosená dcérka je kojená, zatiaľ čo nenosená vôbec nebola. Vo fyzickom vývoji boli skoro narovnako. Nosená dcérka sa vôbec neplazila, hneď sa dala na kolienka. V 6-tich mesiacoch začala štvornožkovať a sedieť bez opory. Teraz má 7 mesiacov a už sa stavia na nohy. Takže po fyzickej stránke je veľmi šikovná :) Staršia dcérka sa dlhšie plazila. V 7-mich mesiacoch sa postavila na nohy, potom začala sedieť bez opory a nato v 8-mich mesiacoch štvornožkovala :)

Jaroslava a jej deti Nelka (9 rokov), Kryštof (28 mesiacov) a Patrik (14 mesiacov)
Dcera se narodila, když jsem studovala VŠ a bydleli jsme s partnerem u mých rodičů, kdy počátky starosti o dítě byli hodně ovlivněné mojí mamkou. Dcera byla hrozně hodné a nenáročné miminko - usínala sama, nevyžadovala pozornost, od narození spala ve své postýlce a byla vožena v kočárku. Dneska je z ní slečna lezoucí do puberty a stále se nenabažila pohlazeních, pomazleních a vyžaduje společné spaní v posteli. Není soběstačná a stále vyžaduje něčí pozornost. Má problémy navazovat nové přátelství a včleňovat se do kolektivu. Starší syn měl těžký start do života. Narodil se akutním císařským řezem a ani tatínek nebyl v porodnici, takže po narození ho nikdo z rodiny nepochoval. Já jsem ho viděla až po 11 hodinách. Byl uplakaný a vztekající se miminko - v kočárku brečel, doma brečel, neustále jen brečel. Hledala jsem, jak z této situace ven. Potřebovala jsem starší vodit do školy, tak jsem vyzkoušela šátek a najednou přesuny už nebyly horor. Jen mi přišlo divné nosit dítko v šátku doma, tak jsem ho nosila v ruce. Skoro ve třech letech je stále trošku náročný, ale úžasně komunikativní. S každým se zakecá v autobuse, nemá problém jet ke komukoliv na návštěvu. Babička ho nazývá usměvavým gaunerem - provede kdejakou lumpárnu, ale jeho úsměv mě vždy dostane a vše je odpuštěno. A nejmladší je pohodář. Vysněný krásný porod, stále kojený a odnarození nošený vždy, když bylo třeba a chtěl se nosit. Ve 14 měsících není pro něho problém vylést na štafle nebo na velkou skluzavku a sám po nožičkách sjet. Začíná pomalinku rozvazovat svoje oblíbená slova - máma, táta, bába a "ham" umí skvěle :)

Erika a jej synovia (17 rokov; 4,5 roka) a dcérka (1,5 roka)
Myslím si, že je to veľmi ťažko porovnať. Ak má nosenie nejaký zásadný vplyv, zrejme sa to ukáže až v neskoršom veku. Neviem si však dobre predstaviť, aká štúdia by to musela byť, aby sa to dalo jednoznačne potvrdiť (slightsmile):) Moje prvé dieťa - teraz 17 ročný študent - bol vychovávaný bez otca, i keď sa narodil z lásky po 4-ročnom vzťahu. Možno práve preto som mu venovala oveľa viac pozornosti, dávala viacej lásky, veľa podnetov... Venovala som mu samu seba. Bol úžasné dieťa keď bol malý a je aj teraz. Je nadpriemerne inteligentný, má za sebou viaceré psychotesty, aj s niekoľkoročnými odstupmi (prvýkrát to bolo v prvej triede na ZŠ). Teraz chodí na 8-ročné gymnázium a je samostatná jednotka. Máme neskutočne nastavený vzťah a ja som šťastná, že je to tak. Takže tu ťažko hovoriť o nejakej absencii nosenia - nedá sa to porovnať. Nikdy som neľutovala, že som svoje prvé dve deti nenosila. Každé materstvo bolo iné, každý rast dieťatka... Všetko považujem za výnimočné. V danej chvíli som bola presvedčená, že robím to najlepšie a že snáď ani nejde viac. Bola som spokojná, šťastná, vyrovnaná a tak to podľa mňa má byť. U mňa zohráva rolu aj ten fakt, že medzi deťmi mám veľké vekové rozdiely. Teraz budem mať 43 rokov a pozerám sa na všetko trošku ináč. Zjednodušene povedané, v našom veku máme iné priority ako v dvadsiatke, či tridsiatke. Máme inak nastavené hodnoty. Čaro nosenia som objavila pri treťom dieťatku. Áno, je to niečo výnimočné, čo som doteraz nezažila. Ale rovnako si vychutnávam dojčenie, celý náš vzťah s mužom, rodinnú pohodu... A všetko, čo mi príde do cesty, beriem ako sa hovorí s láskou a pokorou. Užívam si to a som vďačná Bohu, že sme zdraví, duchom mladí a máme dar troch úžasných detí.


Eva a jej deti Oliver (3 roky) a Sebastián (1 rok)
Som mamou dvoch detí. Prvé bolo nosené v klokanke, no jeho nosenie by som spočítala aj na prstoch jednej, či dvoch rúk. Ale bola som hrdá, lebo sme sa občas poponiesli. Druhý syn bol od 6 týždňa výlučne nosený a až teraz prichádza na chuť aj niečomu inému. Doma vychovávame deti v súvislosti s filozofiou kontaktného rodičovstva. A aký je v nich rozdiel? Veľký. Každé z mojich dvoch detí je úplne iné. Nosenec si nevyžaduje moju pozornosť, je spokojný aj pri iných členoch domácnosti. Je kľudný, neustále vysmiaty a môžem od neho na krátko odísť. Nato, že má práve dnes jeden rok, je veľmi samostatný. Nenosený syn si doteraz neustále vyžaduje moju pozornosť a potrebu mať ma blízko. Aj keď je relatívne samostatný škôlkar, zaspáva iba v mojej blízkosti, pričom do 2 rokov spával s nami v jednej posteli. No mám z neho pocit, že aj keď som s ním trávila všetok svoj donedávny voľný čas, je nenabažený mojej prítomnosti. Dnes si už však bez šatky neviem predstaviť svoj deň. Pri dvoch deťoch s malým vekovým rozdielom to myslím ani inak nejde :)

Martina a jej dcérky Viktória (6 rokov) a Olívia (10 mesiacov)
Moje cesta k nošení byla hodně trnitá se spoustou zatáček. První dcera se mi narodila v mých 23 letech a jako každá prvorodička jsem byla hozena do vody a nauč se plavat. Kéž bych mela v te době ponětí o tom, jak nám může šátek a nošení pomoct. Viktorka měla "studený odchov" a akorát jsme z toho byly obě nešťastné. Že tudy cesta nevede, jsem pochopila když byla schopná řvát dvě hodiny v kuse, až se z toho poblinkala :( Ale i tak byla spíš uvztekané než usměvavé miminko. Často ji bolelo bříško a usnula jedině venku v kočáře a v noci, co dvě hodiny byla vzhůru. Zlom nastal, když s náma začala spát v posteli. Ale i tak její sebevědomí nebylo nic moc. První rok ve školce byl plný hysterických scén při mém odchodu. Druhá dcera se narodila, když bylo Viktorce 6 let. Sourozence si moc přála a já si říkala, že tu výchovu zkusím trochu jinak. Olivka byla první den v inkubátoru. O to víc jsme si užívali jedna druhou, když mi ji donesli na kojení. To se nám narozdíl od Viki podařilo :) Hodně se mazlíme, spí ve své posteli skoro celou noc a do 3 mesice jezdila v kočáru. Pak přišel šátek a s ním volnost rukou pro Viktorku a pohodlné procházky do přírody s našim psem. Žádné bolení bříška, usměvavé a spokojené miminko. Brečí jen když má hlad a jen co trošku povyroste, bude s náma spát v posteli na patře. Olivka má 10 měsíců a je úplně jiná než její sestra. Každá je jiná osobnost, ale u Olivky má velký podíl právě nošení. Viktorka je náš nervák a urážka. Olivka je usměvavá pohodářka... Aspoň prozatím ;)


Lucia a jej deti Michaela (3 roky) a Krištof (1 rok)
Je ťažké povedať, čo nenosenie (teda ak nepočítam používanie babyvaku na uspávanie a vyskúšanie klokanky) presne ovplyvnilo u dcérky a čo nosenie u syna. Každé dieťa je individualita a ťažko povedať, čo všetko ovplyvnilo konkrétnu črtu ich charakteru. Dcérku som počas dňa uspávala u dojčenia (bolo to niekedy aj na 4 - 20x, lebo som ju po vytiahnutí prsa z pusky, či odložení z rúk zobudila) alebo v kočíku. V 11 mesiacoch som musela kvôli bolestivému hryzeniu ukončiť dojčenie a dcérka zaspávala pri fľaši s mliekom za našej prítomnosti v spálni. U syna je to cez deň jednoduchšie. Zaspí väčšinou pri tanci v šatke. Sám sa do šatky teší a keď sa chystám viazať, väčšinou sa už po nej s radosťou váľa :) Ďalšia vec bola pri kočikovaní dcérky - v kočíku plakávala keď už bola veľmi unavená a nemohla zaspať, alebo ju to tam nebavilo. Takže vtedy to ruky istili. A syn, keď sa nosí a nespí, je vysmiaty, obzerá okolie a už so mnou veľmi aktívne komunikuje - ukazuje mi všeličo možné, prípadne mi aspoň skúma dutinu ústnu a nosnú :) Je celkovo viac kontaktný - veľmi rád sa s nami túli, zatiaľ čo dcérka musí mať náladu a občas ju k maznaniu aj prehováram :) Zase na druhú stranu tým, že syn je dojčený, spí so mnou v posteli a cez deň v šatke, bol na mňa veľmi naviazaný. 2x sme si s dcérkou skúsili spraviť samostatnú aktivitu a malý to pri ockovi celé preplakal. Takže sme sa museli urýchlene vrátiť. Bolo to nielen tým, že som odišla ja, ale aj milovaná sestrička - čiže dve osoby, s ktorými je takmer nonstop. Minulý týždeň však zvládol pri mužovi s dcérkou nosenie vonku, zatiaľ čo ja som bola na masáži. Ďalšia vec je, že dcérka v jeho veku dokázala pri poobednom spánku prespať v kočíku/postieľke/posteli aj 3 hodiny. Syn však maximálne hodinu a pol. Čo sa týka motoriky, synček bol vo všetkom rýchlejší ako jeho sestrička. Pretáčať sa začal už v 3 - 4 mesiaci, lozil v 6 mesiaci, na začiatku 11 mesiaca začal robiť prvé samostatné krôčky a teraz, po dvoch týždňoch, už obstojne prejde skoro celú veľkú miestnosť. Dcérka začala chodiť chvíľku po svojich 1. narodeninách. U nej mám zase taký matný pocit, že bola šikovnejšia v rečovom prejave. Malý zatiaľ slabikuje "mama" a "haci", zatlieska, ukazuje ústami rybku a ako robí psík :) Toto dcérka ovládala v skoršom veku a prvé poriadne slovo bolo "oko" aj s ukázaním :) Každopádne, obe deti máme zdravé, múdre a šťastné. Pre obe sme robili len to najlepšie podľa nášho vedomia a svedomia :)

Ľudmila a jej deti Sofia (5 rokov) a Samuel (15 mesiacov)
Som matkou dvoch detí - dcéry a syna. Staršia dcérka nebola ergonomicky nosená, ale na rukách bola toľko, že sme si ju museli posúvať :) Bola takto častejšie ako v kočiari. Žiaľ, o ergo nosení som nevedela. Mladší syn je nosený od 3 mesiacov. Dostala som otázku, či mám pocit, že je ich správanie odlišné pod vplyvom nosenia/nenosenia... Začala som uvažovať nad tým, čo by som napísala a "Bum!" Nič ma nenapadlo :) Žiadne pre a proti noseniu a povahy, či správania sa. Zo začiatku som si myslela, že dcére určite nosenie chýbalo a vidno to na jej správaní. Ale časom, ako syn rástol, som zistila, že už nie som o tom tak 100% presvedčená. Veď každé dieťa je indivíduum a osobnosť sama o sebe. Ak by som chcela pravdivo odpovedať na túto otázku (vplyvu nosenia na deti), muselo by ísť o jednovaječné dvojičky a to nie len fyzicky, ale aj duševne. A každý dobre vie, že to nie je možné :) Ale je pravdou, že som sa seba opýtala, či by bola Sofia iná, keby... Myslím si, že nie, pretože nosenie samo o sebe nemôže formovať človeka, dať mu lásku, i keď je na matkinom srdci. Ide o môj prístup k dieťaťu. Aj bez nosenia, ale s objatiami, dotykom, pocitom byť milovaná, obetovaním a ochotou to dieťa dostane veľa. Nechcem, aby to vyznelo, že nosením opovrhujem, alebo ho zatracujem. To nie. Ale konkrétne na túto tému by si nosiace mamičky nemali myslieť, že svojim nenoseným deťom nejako ublížili. Lebo tu mi to príde tak, že "viera bez skutkov je mŕtva" a to platí aj pri nosení. Nosenie je potrebné, ale je to len jeden z prostriedkov :)

Andrea a jej dcéry Soňa (13 rokov) a Nina (10 rokov)
Soňa bola nosená asi tak 10x v klokanke. Nina bola nosená do 3,5 roka, pričom prvé dva roky intenzívne. Ešte aj v jej 5 a pol roku som ju nosila, keď mala kiahne a dodnes si to pamätá :) Považujem to za tie najkrajšie chvíle a to bez akéhokoľvek preháňania. Staršiu som tiež potom nosila a to vtedy, keď mladšia spala, aby som trošku utlmila žiarlivosť. A podarilo sa :) Nine z nosenia ostalo túlenie (aj doteraz) - viac si užíva dotyky ako Soňa. Je to pre ňu asi normálne, keďže si ich zažila viac (veď sama vieš, že keď máš dieťa v šatke, nedá sa ho nehladkať :) ). Bola a aj je v niečom odvážnejšia - skôr sa pustí do neznámeho ako Soňa. Je pohybovo zdatnejšia a oproti staršej sestre nemá kinetózu (že by to bolo nosením? :) ). Ak by som mala ďalšie deti, robila by som to tak, ako pri Nine :) V tom čase, keď nosenie ešte nebolo tak známe, som prvý krát pocítila, že je to tak správne. Keby som o tom nebola presvedčená, nezaložila by som e-shop :) A to, že sa stále venujem tejto problematike dokazuje, že som o tom presvedčená aj po 10 rokoch :)

---------------------------------------------

Keď ma prvý krát napadla myšlienka na napísanie toho príspevku, brala som to veľmi "zľahka" (neviem nájsť lepší výraz :) ). Avšak potom, ako mi oslovené mamičky začali posielať svoje texty, prinútilo ma to trochu viac popremýšľať a hlbšie sa nad tým zamyslieť... Je to naozaj tak jednoznačné, ako by sa to na prvý pohľad mohlo zdať? To nie je len otázka pre mňa, ale aj pre vás :) V tejto súvislosti mi na myseľ prišiel aj citát z Božieho slova: "Veď im môžem dosvedčiť, že horlia za Boha, ale nie podľa zdravého poznania, keďže nepoznajú Božiu spravodlivosť a usilujú sa postaviť svoju spravodlivosť." (List Rimanom 10, 2 - 3) Keď to "preložím" do nášho nosiaceho jazyka - áno, moje srdce horí pre nosenie. Ale nechcem, aby to bola slepá horlivosť bez zdravého úsudku :)

Na získanie adekvátnej a do určitej miery objektívnej odpovede na otázku, či sú nosené deti (naozaj) iné alebo nie, by bolo potrebné urobiť hĺbkový a dlhodobý výskum, ktorý by sa musel "popasovať" s množstvom ďalších faktorov, ktoré s tým súvisia a do značnej miery túto oblasť ovplyvňujú. Ale na druhej strane si myslím, že by minimálne stálo zato tieto mamičky opäť osloviť s odstupom niekoľkých rokov a opýtať sa ich znovu na to isté. Zaujímalo by ma, či zmenili svoj názor na základe svojich ďalších skúseností alebo nie :)

To, čo som si z tohto všetkého zobrala ja je, že nosenie je jedným zo skvelých prostriedkov, ktorý máme k dispozícii, avšak nie jediným. Skvelý v tom, že ho my rodičia môžeme využiť na to, aby sme čo možno "najjednoduchšie" podchytili úžasný potenciál systému bezpečnej vzťahovej väzby, ktorý má každé dieťa vo svojom vnútri a v priebehu času ho aj naďalej prehlbovali. Myslím si, že je nesporne veľmi nápomocným prostriedkom na to, aby naša láska k deťom viac a viac rástla (čo môže byť "spásne" aj pre rodičov, ktorí ju po narodení dieťaťa necítia). Akceptovateľným dôkazom, a to bez akéhokoľvek extra odborného výskumu je to, že viditeľne prináša svoje ovocie v podobe pokojného a spokojného dieťaťa, ako aj pokojného a spokojného rodiča :)

Isteže. Dalo by sa o tom popísať viac a "poprehadzovať" túto tému a výpovede mamičiek z každej strany. Ale ja som sa rozhodla, že chcem v tejto téme nechať otvorený záver - pre vás :) Čo ste si z toho vzali vy? Čo si o tom všetkom myslíte? :) Ak sa chcete so svojím názorom podeliť, rada si ho prečítam v komentoch pod týmto príspevkom ;)

Do nosenia priatelia :)

utorok, 14. júna 2016

Ring Sling

S Matejom na našom
výjazde do okolia :)
Prichádza leto a s ním aj krásne slnečné dni :) Preto si myslím, že téma Ring sling-u je aj v tejto súvislosti jedna z tých aktuálnejších :) Prečo? Je rýchly, skladný, vhodný pre novorodenca, aj batoľa. Zároveň je vzdušný a bez zbytočných vrstiev navyše :) Čo viac si v 30-stupňových horúčavách môžete priať? :D

Pre tých, ktorí nie sú až tak do problematiky nosenia zasvätení, Ring sling (ďalej len RS) je krátka šatka, ktorá je na jednom konci zakončená krúžkami. Môžete sa stretnúť s dvoma typmi - riaseným a skladaným, ktoré sa líšia spôsobom zapošitia krúžkov. Dĺžka sa môže pohybovať od 1,8m do cca 2,2m. Špecifikom je, že váha dieťaťa je koncentrovaná na jedno rameno (výnimkou sú niektoré chrbtové úväzy).

Keďže pri nosení v RS je viac zaťažovaný chrbát, používa sa skôr pre krátke a rýchle presuny, alebo v prípadoch, keď potrebujete mať dieťa na boku a nechce sa vám babrať s dlhou šatkou (ako napr. mne :) ). Nosiaci rodičia, ktorí majú zdravotné problémy s chrbtom, sa s týmto vynálezom veľmi "kamarátiť" nebudú, keďže spôsobuje jednostrannú záťaž.

Ako si RS vybrať? Určite zohľadnite:
  • váhu dieťatka (u väčších detí je potrebný RS s vyššou nosnosťou, u menších zase z tenšieho a prispôsobivého materiálu; prípadne skúste v jednom skombinovať obe vlastnosti :) )
  • vašu konfekčnú veľkosť 
  • účel používania (ak v ňom chcete skúšať aj chrbtové úväzy so zaťažením oboch ramien, potrebujete čo najdlhší)
  • materiál, ktorý preferujete (podobne ako pri šatkách, je veľmi pestrý; na trhu sú dostupné čisto bavlnené RS alebo s obsahom rôznych prímesí, napr. ľanu, konope, hodvábu, repreve, bambusu a i.).

RS má nesporne veľa výhod :) Napr. je v ňom jednoduchšie dojčenie - dieťa je hneď pri "zdroji" a zároveň si ho dokážete posunúť do potrebnej výšky bez väčšej námahy :) Je praktickým pomocníkom pri bezplienkovej komunikačnej metóde (viac sa o nej môžete dočítať TU), keďže nemusíte celý úväz prácne rozväzovať a naväzovať späť :) Pri nosení na boku umožňuje dieťaťu širší rozhľad, takže sa vám v šatke toľko nekrúti a nevykláňa ako pri nosení vpredu :) Zároveň máte aj vy pred sebou trochu viac priestoru, čo vám umožní robiť aktivity, ktoré boli s dieťaťom vpredu obmedzené (napr. pri varení). V prípade potreby (napr. pri uspávaní) si ho dokážete veľmi rýchlo presunúť dopredu a táto rýchlosť platí aj vtedy, keď ho potrebujete dostať na chrbát.

Videonávodov ako RS používať, je neúrekom :) Niektoré sú podarené viac, niektoré menej :) Ja vám sem prikladám tie, ktoré sa mne osobne osvedčili :)

Použitie RS pri nosení na boku (ďalšiu alternatívu nájdete TU):


Zmena polohy v RS - presunutie dieťaťa z boku, dopredu a späť:


Nosenie dieťaťa na chrbte:
  • so zaťažením jedného ramena pre deti, ktoré už samostatne sedia:

  • so zaťažením jedného ramena aj pre nesediace deti (odporúčam mamičkám, ktoré už majú zvládnuté chrbtové úväzy s dlhou šatkou):

  • so zaťažením oboch ramien (odporúčam mamičkám, ktoré už majú zvládnuté chrbtové úväzy s dlhou šatkou):



Ak nevlastníte RS, ale zato máte doma krátku šatku a ringslingové krúžky, môžete si ho "vyrobiť" :) Návod na nešitý RS nájdete TU. Samozrejme, RS si môžete ušiť aj sami - postup ako na to, nájdete TU. Ďalšie fajn videonávody a tipy (napr. ako v RS dojčiť, nosiť novorodenca, či dieťa správne podsadiť a i.), nájdete v ďalších odkazoch pod príspevkom :)

Moje skúsenosti s používaním RS

Kedy som prišla RS "na chuť"? No, prvotným impulzom bolo, že Matej kvôli obmedzenému výhľadu pri nosení vpredu už nevedel vydržať v kľude a nosenie na chrbte mi zatiaľ veľmi nešlo (resp. vôbec :D ). Keďže som nemala nervy na motanie dlhej šatky pri bočných úväzoch, ohliadala som sa po niečom kratšom, spratnejšom a jednoduchšom :) Prvé RS, ktoré som si zadovážila (Oscha Mexica Jadis s prímesou konope), bolo úžasné - tenké, poddajné a pritom veľmi nosné. Viazalo sa v podstate samo, čo bolo pre mňa ako začiatočníka super :) Kúpila som ho, keď mal Matej 9 mesiacov.

Musím sa priznať, že moje prvé pokusy ma "schladili". Matej ako správny vykopávač sa postaral o to, že mi v tom viac visel, ako bol podsadený. Tomu samozrejme prispela aj moja mizerná technika viazania a doťahovania RS, takže to bolo príšerne nepohodlné :) Ale keďže sa mi zručnosť cvikom postupne zlepšovala, prestalo to byť pre mňa až také "nepraktické" a siahala som po ňom častejšie (aj keď to vykopávanie úplne nevymyzlo :) ). Aj preto vás chcem povzbudiť - ak vám to hneď zo začiatku nepôjde podľa vašich predstáv, nevzdávajte to - vytrvalosťou to postupne dovediete k svojej spokojnosti. Takže ak zažijete (alebo práve zažívate) chvíle, kedy budete mať 100 chutí vyhodiť RS von oknom, majte na pamäti, že ak neochabnete, budete v pravom čase žať (porov. Galaťanom 6,9) ;)

Prvé pokusy :)
Naše využívanie tohto praktického pomocníka nabralo na intenzite v čase, keď som už mala ako tak v rukách základné chrbtové úväzy a pustila sa do skúšania RS na chrbte so zaťažením oboch ramien. Stalo sa to pre mňa akousi osobnou výzvou. Keď sa mi ju podarilo zdolať, boli momenty, kedy som si v ňom nosenie veľmi užívala :) Zároveň to bola skvelá "škola" doťahovania, keďže trebalo "strážiť" každý centimeter, aby mi zostal potrebný kus látky na zachytenie v krúžkoch :) Po tomto období mi dlho, veľmi dlho ležal prachom a myslela som si, že ho už nebudem potrebovať. Avšak "zlatý vek" nosenia, najmä na boku, zažívam práve teraz, keď je Matej už takmer 2-ročný šinter. Je síce aktívny chodec, ktorý krátke, či dlhé presuny na ihrisko a do blízkeho okolia zvláda sám, avšak vždy príde moment, kedy je už unavený a dvihne ku mne svoje rúčky s prosbou zračiacou sa v očiach, že "Mami, vezmi ma" :) A v tomto je RS neskutočný pomocník, keďže okrem Mateja musím najnovšie vláčiť aj motorku, či vedierko s lopatkami do pieskoviska :)

Ďalšie pozitívum je, že RS mám prehodené cez seba ako šerpu, takže pri prípadnom zohínaní sa a predkláňaní zbytočne nezbieram prach, štrk, blato, či akúkoľvek inú špinu a smeti zo zeme okolo seba :) Zároveň je pre mňa kusom oblečenia v nestálom počasí - na jednej strane vetrá a na druhej si ho v prípade potreby môžem roztiahnuť cez celý trup a krížovú časť :) V podstate je teraz pre mňa veľké potešenie v ňom nosiť, keďže Matej už nemá dôvod vystierať nohy a nesnaží sa z toho nejakým spôsobom dostať. Konečne si to teda užívame obaja :)


Určite som túto tému úplne nevyčerpala a na webe nájdete o RS kopec ďalších informácií :) Avšak pokiaľ patríte medzi začiatočníkov v jeho používaní, myslím, že pre úvod tu máte "v kocke" to, čo potrebujete :) Takže už len viazať, trénovať a nosiť ;)

Do nosenia priatelia :)



Ďalšie tipy na články a informácie o RS:
  • Veľmi pekný článok s názornými fotkami, na čo si dať pri viazaní RS pozor - nájdete TU.
  • Pekný videonávod, ako dosiahnuť v RS pekné podsadenie dieťaťa - nájdete TU.
  • Ukážka naviazania novorodenca a jeho dojčenia v RS - nájdete TU alebo TU.
  • Ukážka, ako v RS dojčiť batoľa - nájdete TU.
  • Videonávod, ako RS poskladať, keď ho nepoužívate - nájdete TU.

utorok, 7. júna 2016

Lýdia Chovancová: Je nás sedem a je to požehnaním (Môj príbeh)


Lydka s rodinou



"Pán nech ťa požehná...
Áno, opojím unavenú dušu 
a každú roztúženú dušu naplním.
(Preto som sa zobudil a pozeral, 
môj sen mi bol sladký.)"
Jeremiáš 31, 23; 25 - 26








Volám sa Lýdia a mám 35 rokov. Som mamou piatich úžasných detí. Ako som „došla“ k takému číslu? Vysvetlím :) Ale pekne po poriadku...

Keď sme spolu s manželom ešte len „chodili“, vedeli sme, že keď sa raz vezmeme, chceme mať veľkú rodinu. Bolo to pre nás prirodzené, lebo obaja sme veriaci a otvorení pre život. Brali sme sa ešte počas štúdia na vysokej škole. Nie preto, že sme museli, ale preto, že sme chceli. Vedeli sme, že sme jeden pre druhého tí praví. Nasledovala naša cesta do USA za prácou. Až teraz si uvedomujem, že už tam ma Boh pripravoval na cestu materstva, keďže som robila au-pair dvom malým bábätkám. Po návrate sme sa vrátili do normálu a pokračovali v štúdiu. Krátko na to nás Boh požehnal bábätkom a narodil sa nám syn Dávid.

Bolo to krásne, aj keď náročné obdobie - dieťa, štúdium (práve som končila VŠ) a manžel, ktorý začínal pracovať. Štúdium som úspešne ukončila a začalo obdobie, keď sme si rodičovstvo začali vychutnávať naplno a bez stresov (i keď povedzme si - pri prvom dieťati asi každý rodič tak trochu stresuje :) ). Zrazu sme zatúžili po druhom dieťatku a ono prišlo. Prvý pôrod skončil akútnou sekciou a tak som sa bála, aby sa scenár neopakoval. Mala som veľkú túžbu po prirodzenom pôrode. No bohužiaľ, aj druhý pôrod skončil rovnako. Narodila sa nám krásna dcéra Terezka. Bola som šťastná, no zároveň sa naša túžba po veľkej rodine začala rozplývať ako dym. Po dvoch sekciách sme sa zmierili s tým, že je to naša konečná. No Boh mal iné plány :)

Manžel odcestoval za prácou do zahraničia a ja som ostala doma s dvoma malými deťmi a svokrom. Toto obdobie ma mnohému naučilo a veľa mi dalo, keďže zrazu som musela byť nielen mamou, ale aj otcom. Musela som si u detí získať väčší rešpekt. Byť viac tolerantná k ich „dobrodružstvám“ a nevidieť za všetkým hneď nebezpečenstvo úrazu. Byť viac prísnejšou, no zároveň nestratiť nežnosť matky. Keďže aj svokra dočasne odcestovala do zahraničia, mám pocit, že v tomto období som viac dospela. Otvorili sa mi rôzne možnosti sebarealizácie. Manžel prichádzal domov tak 1-2x do mesiaca, aj to na víkend. Nášmu manželstvu to prospelo v tom, že sme si viac uvedomili, čo ten druhý pre nás znamená a čo v ňom máme.
Zhora: Dávid, Terezka, Jakub,
Tobiáš a František

Po roku  sme odišli za manželom aj my. Deti nám rástli a aby nás nebolo „málo“, pribudol k nám ďalší člen – syn Jakub. Vzhľadom na predchádzajúce pôrody som si už prestala robiť ilúzie na prirodzený pôrod a zmierila sa s tým, že niektorým ženám jednoducho nie je možné rodiť prirodzene. Napriek tomu to bolo najpohodovejšie tehotenstvo zo všetkých a ja som si ho užívala plnými dúškami :) Po pôrode som bola veľmi rýchlo fit a bolo krásne sledovať, ako sa dvaja starší s láskou a nehou starajú o svojho malého bračeka.

Po štyroch rokoch v zahraničí sme sa zatúžili vrátiť domov. Manžel si našiel prácu a tak nastalo sťahovanie, rekonštrukcia... Opäť sme začali spolu „randiť“ - kino, divadlo, večera v reštaurácii… Kto žije ďaleko od svojej rodiny a známych, vie aké to je byť stále s deťmi a nemôcť si so svojím partnerom len tak vyjsť vo dvojici a užiť si spoločný čas. Keďže bývame spolu so svokrovcami, mohli sme si to znovu dovoliť :) A zrazu Jakub mal rok a my sme zistili, že čakáme ďalšie bábätko. Nebudem tvrdiť, že sme skákali od radosti, lebo by som klamala. Nejakú dobu trvalo, kým sme to strávili a opäť začali dôverovať, že snáď Ten hore vie čo robí… Celé tehotenstvo bolo komplikované, no došli sme do šťastného konca. Narodil sa nám synček Tobiáš. Ďakujeme Bohu zaňho, je to náš bojovník :) Už v tehotenstve to dokázal, keď mu lekári nedávali šancu. A je tu!

Zrazu z nás bola veľká rodina :) Ktorá navyše potrebovala väčšie auto :D A keďže Božie plány sú nad tie naše, tak sa postaral, aby aj to posledné, 7. miesto v ňom, bolo obsadené. Áno, čítate správne :) Po dvoch rokoch k nám pribudol najmladší člen rodiny - František. Tehotenstvo bolo bezproblémové, avšak pôrod náročný. No zotavenie bolo asi najrýchlejšie zo všetkých. Až tu som narazila na pojem kontaktné rodičovstvo. No uvedomila som si, že v jeho duchu sme vychovávali všetky naše deti. Takže niekde v nás bolo a je zakorenené, že takto je to správne.

Aké je to vychovávať päť detí? No... Je to náročné, ale zároveň krásne a obohacujúce. Často bývam vyčerpaná, unavená, vytočená… Zvlášť, ak máte doma „puberťáka“ a začínajúcu „puberťáčku“, ktorí si postupne utvárajú vlastné názory, ako aj dvoch chlapcov (“raubířov”), ktorí stále zisťujú, či hranice, ktoré sú pevne dané, sme “náhodou” zo dňa na deň neposunuli :) K nim sa pridáva začínajúci chodec, ktorý všetko skúma, objavuje a opakuje po ostatných. Každý z nich je niečím iný a originálny. Učia sa jeden od druhého, vedia sa medzi sebou presadiť, či vydobyť si, ak niečo chcú. No zároveň sú voči sebe aj tolerantní a ohľaduplní. Náš bežný deň je rušný a dosť hlučný (veď každý z nich sa chce presadiť). No večer, keď zaspia, si vychutnávam blažené ticho :)

Verím, že moje deti sa v živote nestratia a budú si vedieť presadiť svoj názor. Už teraz sa to učia medzi sebou :) V tejto súvislosti ma napadla situácia, ktorá sa u nás často opakuje: Tobiáš (má 3 roky) je veľmi tvrdohlavý. Ráno, keď sa zobudí, prvá vec, ktorú urobí je, že hneď nás začne budiť - chce jesť. Keď sa mu „opovážime“ povedať, že za chvíľku, len sa potrebujeme prebrať, už ho niet. Je v kuchyni, vyberá hriankovač, prikladá si stoličku k chladničke a z nej vyberá maslo, ktoré si natiera na už vyskočenú hrianku. A kým sa ja konečne “dotrepem” za ním, ešte so zalepenými očami, Tobi už sedí za stolom a raňajkuje. On je typ, že nebude čakať. Ak niečo chce, tak to musí byť hneď a teraz. A takto je to uňho so všetkým :)

Rodinná selfie :)
Je úžasné sledovať ako sú súdržní. Ako všetkých trápi, keď jeden trpí. Alebo ako sa všetci tešia z úspechu toho druhého. Ako na seba myslia - či už v obchode, keď hneď berú sladkosti aj pre ostatných, alebo u lekára, keď dostanú obrázok a pýtajú si aj pre súrodencov. Keď k nám prídu len tak sa potúliť (áno aj tí starší, i keď u nich je to už výnimočné, no o to vzácnejšie), či vyrozprávať. A vidieť na ich tvárach, že sú šťastní a ich potreby sú naplnené. To stojí za to! Vtedy zabúdate na všetky starosti a prebdené noci. Priznávam, chce to veľa, veľa trpezlivosti (ktorá mi niekedy aj chýba, no modlím sa za ňu). Ale je to nádherná úloha a povolanie, v ktorom sa všetka tá námaha a úsilie raz vráti. Aj ja mám občas chuť vypnúť. Byť na pár hodín bez detí, problémov, kriku... Vtedy mi je veľkou oporou môj manžel, ktorý ma vie pochopiť a môžem sa na neho spoľahnúť. Vyjdem si s kamoškami na “babskú jazdu”, kde vypnem, prichádzam na iné myšlienky, oddýchnem si a zrelaxujem. Veľmi mi to pomáha (ale povedzme si, toto pomáha asi každému z nás :) ). Veď keď je mama šťastná a vyrovnaná, tak sú aj všetci ostatní.

Byť mamou je pre mňa ten najväčší dar. Materstvo je to, čo ma napĺňa, robí šťastnou, nenahraditeľnou a potrebnou. Učí ma stihnúť nestihnuteľné a prekonať samu seba. Mení ma k lepšiemu a otvára nové obzory. Aj keď mám päť detí, stále sa niečo nové učím. Stále ma dokáže niečo prekvapiť, či zaskočiť. Až teraz pri Františkovi som objavila čaro „šatkovania“ a „látkovania“ (pozn. používanie látkových plienok). Pri ňom si naplno užívam tú vzájomnú blízkosť (ktorú si vychutnáva aj on), keď sa spolu nosíme v šatke :) Veľmi mi to uľahčuje môj život. Takto sa môžem popri ňom venovať domácnosti, aj ostatným deťom.

Som hrdá na svoju rodinu. Na to, že mám úžasného a milujúceho manžela. A na našich päť detí. Prešli sme si aj ťažkými obdobiami, kedy sme o ďalšie dve detičky v tehotenstve prišli. No vieme, že máme hore dvoch anjelikov, ktorí na nás dávajú pozor a že raz sa s nimi stretneme. Dieťa je Boží zázrak a dar. A ja ďakujem, že sa mi dostalo také požehnanie.

Lýdia Chovancová